Nepohlcuje nás príliš práca a verejné záležitosti? Máme dosť času na seba a vlastný život?
Keď sa pozorne rozhliadnem okolo seba, na svojich spolupracovníkov, na mnohých mladých ľudí, s ktorými prichádzam do styku pracovne, aj na úradoch a v službách, všímam si, aká je v súčasnosti práca pohlcujúca a vysiľujúca. Nejde len o ambiciózne „biele goliere“, ktoré obetujú všetko pre príležitosť zlepšiť si vyhliadky v kariére. Ale aj pri očnom kontakte s pokladníčkami v supermarkete, vodičmi autobusov, poštárkou, sú čoraz zriedkavejšie chvíle, keď opätujú úsmev alebo vôbec vyhľadávajú ten očný kontakt. Práca si vyžaduje od ľudí čoraz viac času a energie, a často je motiváciou hrozba straty zamestnania a stáleho príjmu. A tak ľudia svoje telá a duše tlačia k výkonom na hranici únosnosti.
Ľudské telo však na tej hranici dokáže balansovať len určitú dobu. Potom sa začína brániť. Najskôr sú to rôzne výstražné signály vo forme migrény, nevoľnosti, bolestí. Tie, keď sa ich ľudia snažia „rozchodiť“, sa môžu rozvinúť až do chronických chorobných stavov. Je paradoxom modernej medicíny, že si vie bravúrne poradiť s väčšinou akútnych chorôb a poškodení zdravia, ale často tou formou, že prekrýva príznaky. Robí tie výstražné signály tela znesiteľnými, aby sme mohli pokračovať v každodennom kolotoči. Ale nevie nám pomôcť, aby sme sa preventívne vyhli chronickým dlhodobým zdravotným problémom.
Respektíve, viditeľným spôsobom sa aj snaží a ponúka nám celé palety zákrokov, kúr, liečení a ozdravných pobytov, za ktoré vo vyššom veku ochotne pomíňame značnú časť toho, čo sme si v honbe za kariérou a ekonomickým úspechom nasporili.
Človeka potom zavše trápi otázka: Načo to všetko bolo?
Skutočne by mal individuálny život človeka prebiehať vo vysiľujúcom kolotoči povinností, a keď už nevládze, tak už len živorenie na okraji záujmu spoločnosti?
Kde sa stala chyba? Kto sa rozhodol pri vzdelávaní mládeže vylúčiť z vyučovania zdravotnú gramotnosť?
Tiež je zarážajúce, že je veľký počet ochorení, ktoré charakterizujeme ako psycho-somatické, teda na ich vzniku a rozvoji sa významnou mierou podieľajú psychické faktory. Ak sa tieto faktory nerozpoznajú správne a včas, môžu vyvolať ďalšie chorobné príznaky. Ak by sme vážne chceli predísť prepuknutiu vážnejšej fázy ochorenia aj s pracovnou neschopnosťou, museli by sme k liečeniu osoby (nielen „ochorenia“) prikročiť už po zistení príznakov. Lenže na tento prístup by ľudia museli byť pripravení. Spolupracovať pri diagnostikovaní príznakov aj pri zmenách spôsobu života a zlých návykov, ktoré telo poškodzovali.
Mali by sme sa vážnejšie zamyslieť nad prístupom k životu a zdraviu, ktoré sme videli v antických civilizáciách, veď aj v súčasnosti sa sľub lekárov pri prevzatí diplomu nazýva Hippokratovou prísahou. Nemali by sme to považovať za prázdny symbol. Lekári by mali byť prírodným svedomím spoločnosti, ktorí by nielen liečili choroby, ale aj pôsobili na udržiavanie celistvosti a zdravia ľudských bytostí. Mali by pripomínať, že každý prehrešok proti prirodzenému poriadku prináša zákonité následky, ktoré bude treba znášať.
Uvedomenie si hlbších súvislostí života by nemalo zanechať pocit osudovej rezignácie, ale malo by navodiť pozitívny životný ideál, život v harmónii s prírodou a v súlade so sebou samým, čím sa napĺňa antický ideál spokojnosti ducha a duše.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Nemali by sme sa nechať odradiť argumentom, že vyššie popísané dilemy sú individuálne problémy a každý sa má s nimi vysporiadať, ako najlepšie vie. Sme súčasťou spoločenstva. Síce od narodenia a nie podľa svojej slobodnej vôle, ale chceme byť vedomou súčasťou a takto by nás malo brať aj spoločenstvo.
Preto je správne, keď sa pýtame, či je správne, aby politická organizácia nášho spoločenstva podporovala len „tvorbu HDP“ a „ekonomickú prosperitu“, pritom tie najdôležitejšie problémy života ponechávala len na našich hlavách.
