(…alebo budeme tárať len pred voľbami p. Takáč?)
Pred každými voľbami počúvame rovnakú pesničku – potravinová sebestačnosť, tisíce kamiónov potravín denne na Slovensko, podiel slovenských potravín v regáloch obchodných reťazcov…..atď..
Podľa Potravinárskej komory Slovenska je podiel našich potravín niekde okolo 41%, dokonca komora konštatuje pokles v roku 2023 oproti roku 2022, novšie údaje na svojej stránke nemali zverejnené. Pokiaľ naši susedia napr. v Rakúsku presné celoštátne percentuálne vyjadrenie kolíše podľa kategórie tovaru, v mnohých čerstvých segmentoch, ako sú mliečne výrobky či hovädzie mäso, domáce produkty často presahujú hranicu 80% až 90%. Keďže som sa pred pár dňami vrátil z Talianska, môžem zodpovedne napísať, že máte problém v potravinách nájsť iný ako taliansky výrobok a ich produkcia presahuje výrazne 90% podiel v regáloch obchodných reťazcov, ktoré sú mimochodom tiež v domácich rukách.
Dnešný blog som sa rozhodol napísať aj z dôvodu informácií o krachu Považského cukrovaru so 120 ročnou históriou ale najmä pre reakciu potravinárov a pekárov. Je to dôsledok dlhodobej slabej až sa núka napísať nekompetentnej politiky Ministerstva pôdohospodárstva – jej predstaviteľov, ktorí rétoriku predvolebnej „potravinovej sebestačnosti“ po voľbách premenili do lobistickej dotačnej politiky.
Obilie, múka a chlieb sú poslednou baštou potravinovej bezpečnosti a sebestačnosti Slovenska. Hoci pšenicu vo veľkom vyvážame, okolo jedného milióna ton ročne, v posledných rokoch stúpajú dovozy múky, ročne je to okolo stotisíc ton. Slovenské mlyny zomelú 450- až 470-tisíc ton pšenice, môžu však spracovať takmer dvojnásobné množstvo. Napriek tomu časť pridanej hodnoty končí v zahraničí.
Na Slovensko nepochopiteľne prichádza múka najmä z Česka, Maďarska, Poľska, vraví sa aj o ukrajinskej. A ukrajinská múka? Nuž tú Slovensko zakazuje dovážať, ale je rozptýlená po celej EÚ a môže sa dostávať na Slovensko v podobe zmrazených a potom dopekaných výrobkov zo západnej Európy. Naznačujú to samotní pekári. Ako to už v potravinárstve po roku 2000 chodí, ani mlynárstvo a pekárstvo nie je absolútnou dominantou na domácom trhu, hoci kapacity na to máme. Slovenská spoločnosť mlynárov ťažko predycháva fakt, že za posledné štyri roky rastú dovozy múky. Medzníkom sa stal rok 2023, keď rok po ruskej agresii na Ukrajinu importy múky zo zahraničia narástli medziročne takmer o 12 a pol tisíca ton, v nasledujúcom roku to už bolo bez pár ton 15-tisíc ton múky. Ešte nie sú známe štatistiky za rok 2025, ale mlynári sa obávajú, že dovozy prelomia psychologickú hranicu stotisíc ton. Múka je pre šikovné gazdinky vďačná potravina, z jedného kila sa dá nachystať veľké množstvo pokrmov, od chlebíka, pečenie ktorého sa rozmohlo počas pandémie, až po rôzne cestoviny, halušky a koláče. Časy sú zlé, všetko podraželo, múka nie je výnimkou. Obyčajná múka a koľko má cenových poschodí, ktoré vyjadrujú, ako sa za posledných 35 rokov rozvrstvila slovenská spoločnosť, jej príjmy a kúpyschopnosť. Aj múka a z nej upečené desiatky druhov chleba a pečiva svedčia o konci rovnostárstva v spoločnosti a o rôznych možnostiach spotrebiteľov.
Na pultoch reťazcov sa čoraz viac presadzujú rôzne privátne značky, zistiť pôvod múky, nejakú bližšiu charakteristiku, znamená balíček pootáčať zo všetkých strán a trochu sa pritom zamúčiť. Venujú kupujúci tomu pozornosť? Má zákazník prehľad a dostatok informácií, ktorý výrobca je slovenský? Hlavný prúd zákazníkov ide spravidla po cene. Hoci ešte stále prevažuje slovenská múka, na pultoch je naozaj dosť českej múky. Čo by som nepovažoval až za také nebezpečenstvo. To vidím najmä v tom, že za slovenskou značkou sa môže skrývať zahraničný produkt, ktorý je prebalený a tvári sa ako slovenský so všetkými hygienickými a zdravotnými rizikami. Nepostrehol som ani jedno opatrenie MPaRV SR za posledné roky, ktoré by sa prerokovávalo v NR SR s takým nasadením pre ochranu spotrebiteľa, ochranu slovenských prvovýrobcov ako napr. riešenie trestných kódexov….atď. . Vymenujem len za posledných 15 rokov – ministri Šimon, Jahnátek, Matečná, Mičovský, Vlčan, Bíreš a Takáč. Nulová aktivita, nulové legislatívne opatrenia na ochranu spotrebiteľa a prvovýrobcov v tomto smere. Naopak výrazný nárast dovozu zahraničných potravín – tie predvolebné reči o zamedzení, eliminovaní množstva dennej kamiónovej prepravy sú po voľbách zabudnuté.
Z hľadiska dopravných nákladov a dobrého geografického rozloženia slovenských mlynov po celej krajine nemá logiku voziť múku z 300 až 400 kilometrov vzdialených Čiech. Okolo každého mlyna umiestneného v regióne je dostatok domácich producentov obilia, ktorí dostatočne pokryjú kapacity mlynov a máme istotu domácej produkcie. Ak by sme sa držali zásady z farmy na stôl, ktorú v doznievajúcom programovom období Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ presadzoval Brusel. Naozaj nedáva zmysel prevážať múku či pekárske výrobky v podobe polotovarov hore-dole po Európe. Najmä keď Slovensko má dostatok potravinárskeho obilia aj mlynov. EÚ sa pýši jednotným trhom a na ňom vyhrávajú z pohľadu obchodných reťazcov dodávatelia s najlukratívnejšími podmienkami. Z hľadiska slovenskej obchodnej výmeny však aj „nevinné“ obohatenie trhu múkou či pekárenskými výrobkami robí šarapatu. V roku 2024 sa doviezlo 55-tisíc ton chleba a pečiva v rôznych podobách – od baleného po mrazené za 196 miliónov eur. Minulý rok sa dovoz podľa Slovenského zväzu pekárov, cukrárov a cestovinárov zvýšil na 59-tisíc ton, najmä z Belgicka, Nemecka, Poľska a ČR. Za rastúcimi dovozmi vidia mlynári aj pekári predovšetkým manažérov zo zahraničných reťazcov, ktorí uprednostňujú zahraničné výrobky. Slovenský mlynári aj pekári disponujú modernými výrobnými kapacitami na pokrytie celého slovenského dopytu po múke, ale aj vzhľadom na rastúce importy ich nedokážu náležite využiť. Dožadujú sa preto, aby si štát posvietil na správanie obchodných reťazcov. Ibaže Slovenské vlády im to svojou nečinnosťou umožnili. Obchodné reťazce legislatívne nič neviaže prísnu orientáciu primárne na Slovenský trh. Ak som spomínal susedné Rakúsko, tak na jeho trhu rovnako pôsobia reťazce Billa a Lidl. A ich podiel domácich výrobkov je ďaleko vyšší ako u nás.
Pre objektivitu uvádzam aj stanovisko zástupcu najfrekventovanejších reťazcov. „Obchodné siete ponúkajú široký sortiment produktov, a keď tú šírku nevedia zabezpečiť z domácich zdrojov, tak ju poskytnú z okolitých krajín v rámci jednotného európskeho trhu,“ reagoval Martin Krajčovič, predseda SAMO, ktorá zastupuje nadnárodné reťazce Billa, Kaufland, Lidl, Tesco a Metro. Krajčovič zdôraznil, že priemerne sú slovenské produkty na európskom trhu drahšie, že lojalita k slovenskej produkcii medzi spotrebiteľmi takmer úplne vymizla a rozhodujúca pri výbere produktov je výlučne cena. Podotkol, že podľa medializovaných informácií stáli za dovozom múky zo zahraničia, najmä z Ukrajiny, slovenskí pekári, ktorí si znižovali náklady, čo je vidieť aj na tom, že im počas vysokej inflácie extrémne narástol zisk. „Je prekvapujúce, že to vo svojom stanovisku mlynári zabudli uviesť, keďže sa na to verejne sťažovali a vyzývali ministerstvo pôdohospodárstva, aby okamžite zasiahlo,“ pripomenul. To sa aj stalo, keď rezort dal v roku 2023 preskúmať dodávku ukrajinskej pšenice do jedného z mlynov a nariadil ju zlikvidovať. Neboli to podľa Krajčoviča obchodníci, ale pekári, ktorí stáli za vysokým dovozom ukrajinskej múky na Slovensko. Nuž po takomto konštatovaní je potreba prísnej legislatívnej úpravy omnoho dôležitejšia. Konštatovanie a ojedinelé vyjadrenia politikov o obmedzení zisku reťazcov s tým nemajú nič spoločné. Reťazce poukazujú na rastúcu cenovú citlivosť slovenských spotrebiteľov. „Ak sa prikláňajú k dopekanému pečivu nielen zo zahraničia, ale aj zo Slovenska, tak preto, že tam bola cena stabilnejšia“ – zdôraznil Martin Krajčovič. Podotkol, že „mráz je prirodzený stabilizátor, preto často dopekané pečivo obsahuje menej stabilizátorov ako čerstvo vypečené, čo oceňuje aj spotrebiteľ. S takým stanoviskom ja maximálne nesúhlasím. Len z ekonomického hľadiska nemôže byť pekárenský výrobok, ktorý príde do štádia pečenia zamrazený a až následne upečený lacnejší. Je tam predsa jedna nákladová položka navyše, ktorá automaticky zvyšuje cenu výrobku. A už vôbec nesúhlasím s vyjadrením, že je tam menej stabilizátorov. Predsa v čerstvom pečive s dobou spotreby do 1 až 5 dní je určite menej stabilizátorov ako v zamrazenom pečive, ktoré je častokrát rozmrazené ( nevieme v akých podmienkach) aj o tri mesiace alebo pol roka. Samozrejme si takto obchodné reťazce uľahčili svoju prácu najmä pri logistike dodávok sortimentu od domácich pekárov. Zásadne tiež nesúhlasím s argumentom, že zamrazené pečivo určené na dopekanie dovezené napr.- 1300 km z Belgicka môže byť lacnejšie. Nehovoriac o druhu pečiva, ktoré nie je tradičné a charakteristické pre slovenského spotrebiteľa. Tu zjavne krívajú všetky ekonomické zákonitosti a pravidlá.
Tu všade absentuje prísna legislatíva SR. Obilninárstvo zostalo jediný segment Slovenského pôdohospodárstva, ktorý vykazuje sebestačnosť. Je našou povinnosťou zabezpečiť obyvateľstvu absolútnu domácu produkciu v tomto segmente na pulte vo forme bezpečných pekárenských výrobkov. K tomu treba pripomenúť, že pekári si dali vypracovať prieskum, podľa ktorého 89 percent spotrebiteľov preferuje slovenský chlieb a pečivo. Žiaľ, ľudia nemajú informáciu o tom, kde bol výrobok vyrobený ani o tom, kde takúto informáciu hľadať.
Ďalší segment, ktorý rozčeril aj tak dosť vratkú pôdu slovenskej politiky ale najmä slovenskej potravinovej sebestačnosti je situácia okolo cukrovaru v Trenčianskej Teplej. V spoločnosti Považský cukor v Trenčianskej Teplej sa skončí výroba cukru a spracovanie cukrovej repy. Informoval o tom v tlačovej správe väčšinový vlastník cukrovaru, nemecká spoločnosť Nordzucker Group. „Ukončenie výroby cukru nevyhnutne povedie k prepúšťaniu, ktoré sa dotkne približne polovice zamestnancov závodu,“ uviedla spoločnosť – len tak skonštatovala……
Spoločnosť ukončenie výroby cukru odôvodňuje zložitými trhovými podmienkami a klesajúcim množstvom a zníženou kvalitou cukrovej repy na Slovensku. „Analýza posledných rokov jasne ukazuje, že ekonomické podmienky pre výrobu cukru v závode Trenčianska Teplá sa postupne výrazne zhoršovali,“ tvrdí spoločnosť. Na základe dlhodobého výhľadu sa podľa Nordzucker AG neočakáva, že by výroba cukru mohla dosiahnuť úroveň ziskovosti potrebnú na dlhodobú rentabilnú prevádzku. Spoločnosť pozastaví kontrahovanie cukrovej repy a od roku 2026 aj jej spracovanie.
Spoločnosť bude pokračovať a rozširovať svoje aktivity ako obchodné a logistické centrum zásobujúce domáci trh a ďalšie trhy juhovýchodnej Európy. Čiže inak povedané, spoločnosť zostane na Slovensku naďalej, bude náš trh zásobovať lacným (neprevereným ) cukrom z dovozu a zvyšovať svoje zisky bez nákladov na výrobu…… Zaznamenal som prvotné vyhlásenie ministra pôdohospodárstva Takáča, že sa pokúsi uvedený stav zvrátiť. Taktiež som zaznamenal jeho vyjadrenie po rokovaní s predstavenstvom spoločnosti, že uvedený stav je nezvratný a výroba cukru končí. Pán minister si nahlas zauvažoval, že bude rokovať o odkúpení spoločnosti. Nuž pán minister by sa mal najprv pripraviť na podobné rokovania. Spoločnosť, ktorá v minulosti vstupovala do cukrovaru v Trenčianskej Teplej okrem iného dostala dotácie zo ŠR SR, kde sa zaviazala udržať výrobu, udržať zamestnanosť a v prvom rade vedela do akého prostredia ide. Nemecká spoločnosť jasne kalkulovala s tým, že na Slovensku sú len dva cukrovary. Pán minister by mal najprv skúmať dodržanie zmluvných záväzkov spoločnosti a následne rozmýšľať o odkúpení podielov, čo znamená ďalšie vynaložené milióny zo ŠR SR. Prípadne sa aj obrátiť na NKÚ a OČTK, či bolo všetko dodržané.
K tejto téme vystúpili aj predstavitelia Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory – vyhlásili, že týmto krokom uzatvorenia fabriky cukrovaru stráca Slovensko svoju sebestačnosť v produkcii cukru, ktorá bola už i tak tesne – 210 tisíc ton. Zostal posledný cukrovar v Seredi. Vystúpil predstaviteľ producentov cukrovej repy – týmto krokom nadnárodnej korporácie slovenskí pestovatelia prichádzajú o možnosti na tisícoch hektároch pestovať plodinu, ktorá je aj pôdoúdržbárska – zadržuje vlahu, hodí sa ako predpestovaná plodina k iným. Výrobcovia zbierajúci cukrovú repu utrpia mimoriadne škody v zberových technológiách, ktoré sú výlučne jednoúčelovými strojmi a zariadeniami, nepoužiteľnými inde… a pestovatelia cukrovej repy už teraz majú problém a škodu – lebo asi už zasiali…
Nezodpovední ekonómovia a opozícia vykríknu: dovezieme si cukor do predajných sietí z okolitých krajín, cukor z cukrovej trstiny z Karibiku! To nie je nič iné ako verbálna podpora nezodpovedného investora v cukrovare Trenčianska Teplá, ktorý už verejne deklaruje, že zostane len ako obchodná spoločnosť.
“Kus cukru” nebola iba literárna klasika spisovateľa Jilemnického, ktorú sme sa učili. Cukor a 41 cukrovarov na Slovensku do 1990 zaručovali nielen domácu spotrebu, ale aj mohutný export, ktorý živil našich zamestnancov, predtým tu boli exportné afilácie Koospolu ako Sugosa s.a. Italy, Intersug Nemecko, atď… po vstupe do Euroúnie nás obmedzovali a limitovali “až na túto kosť”…dnes jeden funkčný v Seredi.
Ešte jeden moment pri tejto príležitosti spomeniem – je to vyhlásenie podpredsedníčky SNS p. Kramplovej, ktorá sa nechala počuť, že SNS plne podporuje ministra Takáča pri odkúpení cukrovaru do štátneho vlastníctva…… Vôbec sa nedivím, že SNS je tam kde je. Ani náznak logického vyvodenia dôsledkov voči vedeniu alebo stratégii spoločnosti, ani náznak ochrany prvovýrobcov cukrovej repy, pretože o prácu nepríde len 91 zamestnancov cukrovaru ale ďalšie desiatky až stovky v PD. Pani Kramplová a čo sa stane ak bude cukrovar štátny? Vymenujete riaditeľa s preukazom SNS? Aj námestníkov s preukazmi podľa dohody na koaličnej rade??? Po ďalších voľbách nových nominantov?? Nikoho nenapadlo, že cukrovar so 120 ročnou tradíciou má pracovníkov, ktorí tam pracujú 15, 20 a starší aj 25 rokov, ktorí poznajú kompletnú technológiu, kompletnú logistiku, všetkých dodávateľov repy – na rozdiel od nemeckých „investorov“, ktorí už zarobili a využívali práve slovenskú pracovnú silu, ktorí chcú len predávať bez výroby – Čo tak vytvoriť podmienky pre vznik zamestnaneckej akciovej spoločnosti spolu s výrobcami cukrovej repy za pomoci štátu – MPaRV SR a Záručnej a rozvojovej banky? Toto je riešenie slovenského cukru, slovenskej sebestačnosti a najmä bezpečnosti potravín.
Pán minister Takáč, začnite po dvoch rokoch ničnerobenia konať v mene slovenského spotrebiteľa. V mene slovenskej sebestačnosti. Verejnosť nezaujímajú vaše nepodarené obhajoby podvodov s dotáciami v PPA. Slovenskú verejnosť zaujíma kvalita, množstvo a bezpečnosť domácich potravín.
Autor je absolvent VŠP v Nitre v odbore Vodné stavby a meliorácie a Apsley Bussines school London v odbore Strategický manažment, zároveň viceprezident Stavebnej komory SR. Bol 7,5 roka riaditeľ vo Finančnej správe a dva roky v poradnom 12 člennom zbore za finančnú správu ministerky Brigity Schmögnerovej, prednášal správu daní na FEM SPU v Nitre, bývalý gen. riaditeľ Hydroconsult, š.p.
