Z knihy lekárky Lissy RANKIN (USA) „Myseľ verzus medicína“ spracoval Ing. Martin Fuchsberger
1. Nie ste obeťou svojich génov (str. 25)
Ďalšia podpora názoru, že naše presvedčenia vyústia do fyziologických zmien v našich telách, prichádza z laboratórií, ktoré pracujú v oblasti molekulárnej biológie nazývanej epigenetika, čo znamená „kontrola nad génmi“. Čo vlastne stojí „nad génmi“ v prípade epigenetickej kontroly?
Áno uhádli ste. Myseľ. Kým svoju DNA nemôžete zmeniť, môžete využiť silu svojej mysle na to, aby ste zmenili prejavenie (expresiu) DNA. Tradičný genetický determinizmus, ktorý vypracovali objavitelia špirály DNA Watson a Crick, tvrdí, že všetko v tele je riadené génmi. Teda, že naše gény sú naším osudom. Ak je to pravda, tak sme doslova obeťami svojich génov. V podstate to platí pre akúkoľvek chorobu. Ak sa vyskytuje vo vašej rodine, v podstate ste na ňu odsúdení.
Dogma genetického determinizmu, ako sa bežne učí, je jednoduchá.Narodili ste sa so svojou DNA, ktorá sa prepíše do RNA a potom sa transformuje na bielkovinu. Štúdium genetiky však otvára nové teórie, ktoré spochybňujú všetky predstavy genetického determinizmu.
V súčasnosti zastávajú vedci názor, že vonkajšie vplyvy – faktory, ako je strava, prostredie, v ktorom žijeme, a dokonca myšlienky a emócie – môžu ovplyvniť regulačné bielkoviny, ktoré rozhodujú o tom, ako sa DNA určitým spôsobom prejaví, a či sa vôbec prejaví. Inými slovami, tento proces nie je taký fixný, ako sme si mysleli.
Neustále pribúdajú vedecké poznatky o tom, že iné fyziologické procesy prebiehajú vtedy, keď ste presvedčení, že sa uzdravíte, a iné, keď naopak veríte, že sa neuzdravíte, alebo ochoriete.
2. Bližší pohľad na epigenetiku (str. 26)
Ukazuje sa, že zmenou myšlienok môžeme skutočne zmeniť komunikáciu svojho mozgu so zvyškom tela, a tým zmeniť jeho biochémiu. Takto pružne nereaguje ale len náš mozog. Bunkový biológ, autor mnohých kníh, Dr. Bruce LIPTON tvrdí, že zatiaľ čo svoju DNA nemôžeme zmeniť, svojim presvedčením môžeme zmeniť, akým spôsobom sa naša DNA prejaví. Náš genetický kód je ako výkres, ktorý možno interpretovať miliónmi rôznych spôsobov.
Pred projektom ľudského genómu biológovia verili, že máme najmenej 120 tisíc génov, jeden pre každú bielkovinu vytváranú v našom tele. Boli preto nesmierne prekvapení, keď zistili, že máme len asi 25 tisíc génov, ktoré sa môžu prejaviť mnohými rôznymi spôsobmi.
V skutočnosti už teraz vieme, že každý z tých 25 tisícov génov sa môže prejaviť prinajmenšom 30 tisíc spôsobmi prostredníctvom regulačných bielkovín, ktoré sú ovplyvnené prostredím, v ktorom žijeme. (Tak si teda zrátajte, koľko je tých možností.) Dokonca sa ukázalo, že vplyv prostredia môže vyradiť niektoré mutácie génov tým, že účinne zmení spôsob expresie DNA. Tieto zmenené gény sa môžu odovzdať potomkom a umožniť im, aby sa prejavili u nich zdravšie charakteristiky napriek tomu, že sú naďalej nositeľmi genetickej mutácie.
Štúdium epigenetickej kontroly revolučne zmenilo našu predstavu a génoch. Zakorenila sa v nás myšlienka, že niektorí ľudia majú šťastie na „dobré gény“, kým iní sú postihnutí tým, čo časť medicínskej komunity necitlivo nazvala „mizerná protoplazma“. V skutočnosti je len málo chorôb výsledkom jedinej génovej mutácie. Vedci teraz zisťujú, že ľudský genóm reaguje oveľa citlivejšie na životné prostredie bunky, ako tvrdil geneticky determinizmus. To znamená, že väčšina chorobných procesov sa dá vysvetliť faktormi prostredia, ktorému je bunka vystavená, medzi nimi výživou, hormonálnymi zmenami a dokonca láskou. Nemusíme byť obeťami svojej DNA.
3. Telo ako Petriho miska
V knihe Dr. Liptona som sa dozvedela veci, ktoré ma doslova fascinovali. Chcela som však vedieť ešte viac. Preto som si s ním dohodla stretnutie. V rozhovore mi povedal, že ako bunkový biológ sa zapodieva laboratórnym výskumom pluripotentých kmeňových buniek. To sú bunky, ktoré sa môžu pri raste vyvinúť na akékoľvek bunky tela. Jednu bunku umiestnil do Petriho misky s výživným kultivačným prostredím, v ktorej sa rozmnožila na geneticky identické bunky. Tie potom rozdelil do troch Petriho misiek, kde ich vystavil trom rôznym kultivačným pôdam (prostrediu). Zistil, že prostredie, ktorému boli bunky vystavené, určilo, či sa z nich vyvinuli svalové, tukové alebo kostné bunky. Aj keď všetky bunky boli geneticky rovnaké, prejavili sa rozdielne. Konečným výsledkom expresie tej istej geneticky identickej DNA boli napokon radikálne rozdielne bunky.
Čo rozhodlo o „osude“ týchto buniek: Nebola to genetika. Všetky boli predsa geneticky identické. Jediným rozdielom bolo prostredie, ktoré pôsobilo na tú istú DNA. Prostredie, v ktorom bunky rastú, určuje aj ich zdravotný stav (!). Bunky vystavené „dobrému“ prostrediu (kultivačná pôda prospešná zdraviu) boli v dobrom zdravotnom stave, kým bunky vystavené „zlému“ prostrediu (škodlivá kultivačná pôda) ochoreli.
Dr. Lipton povedal: „Keby som bol alopat zameraný na liečbu buniek, stanovil by som diagnózu, že bunky v škodlivom prostredí sú choré a potrebujú liek. V skutočnosti však nepotrebujú lieky. Keď choré bunky vyberiete zo zdraviu škodlivého prostredia a dáte ich do dobrého prostredia, uzdravia sa aj bez liekov.“
(Poznámka: Práve preto je pri liečbe mnohých chorôb tak dôležitá detoxikácia organizmu! Bez nej nie je uzdravenie de facto možné.)
Jedného dňa pri pozorovaní buniek v laboratóriu osvietila Dr. Liptona istá myšlienka. Uvedomil si, že ľudské telo sa v podstate nelíši od buniek v laboratóriu. Povedal si: „Človek je vlastne ako Petriho miska obalená kožou s obsahom asi 50 biliónov buniek. Nezáleží na tom, či sú bunky v našom tele alebo v Petriho miske. Kultivačnou pôdou buniek v našom tele je krv, ktorá ich omýva a vyživuje. Keď zmeníme zloženie krvi, zmeníme tým kultivačnú pôdu buniek. A čo riadi zloženie krvi? Mozog je ten chemik meniaci prostredie, ktorému sú vystavené bunky nášho tela. Mozog uvoľňuje neuropeptidy, hormóny, rastové faktory a iné chemické látky podobne, ako keby pipetou pridával chemikálie do Petriho misky, a tým mení kultivačnú pôdu buniek“.
Keď som a ho opýtala, ako sa dá presvedčením zmeniť bunkové prostredie, Dr. Lipton mi vysvetlil, že mozog vníma, ale myseľ interpretuje. Záleží na tom, ako myseľ vysvetlí rôzne životné udalosti. Napríklad otvoríte oči a uvidíte nejakého človeka. (To je objektívne vnímanie nášho mozgu.) Vaša myseľ potom môže rozpoznať, že je to človek, ktorého milujete. (To je interpretácia mysle.) Mozog uvoľní oxytocín, dopamín, endorfíny a iné pozitívne pôsobiace chemické látky. A táto zdravá kultivačná pôda sa krvou dostáva k bunkám celého tela.
Na druhej strane, ak otvoríte oči a uvidíte človeka (vnímanie), ktorého vaša myseľ bude interpretovať ako ohrozenie, mozog uvoľni stresové hormóny a iné chemické látky vylučované v stave úzkosti, ktoré bunkám škodia.
Dr. Lipton povedal:„Keď v mysli zmeníme interpretáciu choroby z obáv a nebezpečenstva na pozitívne presvedčenie, mozog zareaguje biochemicky, krv zmení kultivačné prostredie buniek tela a bunky sa na biologickej úrovni zmenia.“
Vysvetlenie Dr. Liptona ma zrazu osvietilo. Všetko do seba zapadalo. Celý proces sa odvíja od hormónov a neurotrasmiterov, ktoré mozog uvoľňuje podľa toho, či myseľ interpretuje niečo ako pozitívne (ako v prípade placebo efektu) alebo negatívne (nocebo efekt). Keď sme plní nádeje a optimizmu, myseľ uvoľňuje chemické látky, ktoré uvedú telo do stavu fyziologického pokoja, riadeného hlavne parasympatickým nervovým systémom. V tomto pokojnom stave majú samoliečebné mechanizmy tela „voľné ruky“ na to, aby mohli naprávať to, čo je v tele poškodené.
Ak však v mysli prevládajú negatívne presvedčenia, mozog ich vníma ako hrozbu. Reaguje ako keby nás naháňal lev a bol čas len na útok alebo útek. Keď sa aktivujú stresové reakcie, telo sa nezaoberá dlhodobými problémami, ako je omladzovanie buniek, samoliečba a boj proti starnutiu. Je príliš zaneprázdnené prípravou úteku pred levom. Keď hrozí, že vás zožerie lev, nemá zmysel, aby sa imunitné bunky pustili do likvidácie sporadických rakovinových buniek, alebo aby vytvárali nové bunky v tele. Časom si negatívne presvedčenia. ktoré opakovane spúšťajú stresovú reakciu, vyberú svoju daň. Stresové hormóny otrávia bunkové prostredie.
Nemožno sa čudovať, že telo ochorie a má problémy vyliečiť sa.
Mierne krátené. Informácie vytlačené hrubým písmom som vyznačil ja, lebo ich považujem
za veľmi dôležité. Prepísané z uvedenej knihy 23. augusta 2025.
Ing. Martin Fuchsberger
