Ilustračný obrázok: Pixabay
Čukotský folklór s motívom žiarového pohrebného rítu a duši človeka, zapísaný v roku 1896 ruským etnografom V. G. Bogorazom na ležovisku Akonajka, preložený z ruského originálu О Китылькутѣ сказка pre slovenské publikum prvýkrát.
Predok týchto ľudí, celého rodu, šaman Kityľkut má veľké stádo jeleňov. Prichádzajú k nemu mnohí ľudia a chcú ho o stádo obrať. Kityľkut previazal čiernym remeňom statného jeleňa, sánky zo zvončekmi, samého seba, zomrel a vybral sa preskúmať celý vesmír. Na druhý deň vstal, pustil jeleňa a zaspal na lôžku. Na ďalšie ráno vzal toho istého jeleňa, previazal ho ako predtým, opäť zomrel. Hovorí: ,,Ach, nemôžem nájsť zem!“
U šamana je žena, pomocnica a veľa detí. Opäť vstal a hovorí: ,,Našiel som zem! Nu – poputujeme!“
Všetky sane bohato naložili, vzali jeleňov, pomocnica priniesla množstvo dreva, zapálili vatru. Dym začal stúpať dohora a v zapriahnutom povoze pustili sa nahor, pomocnici hovorí: ,,Nepozeraj sa!“ Mnohí ľudia prišli k táborisku, hľadia na ženu, ktorá sedí pri ohni a nevníma okolie.
A tam hore, v rozhojdaných oblakoch, rozhodol sa šaman prenocovať. Ľudia sa pozerajú nahor a vidia dieťa šamana sánkovať sa v dyme, akoby sa spúšťal zasneženou horou. Šaman hovorí žene: ,,Neotáčaj sa v čase našej púte!“ Po ceste sa rozsypali sánky, neobracia sa. Vo vnútri strednej zeme sú stále viditeľné. Prišiel do neba. Opustenú pomocnicu odviezli na saniach domov. Šaman za ňou prišiel k pohrebisku, no jej niet. Prišiel k ľuďom, ktorí ju odviezli, pýta sa: ,,Kde je moja pomocnica?“
,,Tu v dome.“
,,Tak ju tu nechám, pokiaľ išla do domu!“ Odišiel nahor, kde zostal naveky.[1]
[1] БОГОРАЗЪ, В. Г. 1900.Чукчи. Материалы по изучению чукотского языка и фольклора, собранные в Колымском округе.. Санкт-Петербург: Типография Императорской Академии наук, c. 181 – 182.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
Pridaj komentár