Ilustračný obrázok: Pixabay
Folklór kanadských Eskimákov (severné pobrežie Kanady) s naratívom paralelného stvorenia oblakov, preložený ruským lingvistom N. B. Vachtinom z ruského originálu Откуда появились облака, pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi dávno bolo tak. V tých dobách zvieratá rozprávali ľudskou rečou. Jedného dňa hnedá medvedica chytila človeka menom Upaum a odniesla ho do medvedieho brlohu, aby ním nakŕmila svoje mláďatá.
,,Tu je kúsok, ktorý si môžete vychutnať“, hovorí mláďatám.
Zaspala a dvom medvieďatám prikázala strážiť človeka. Upaum sa urobil mŕtvym a ležal so zatvorenými očami. O nejaký čas, keď všetko stíchlo, opatrne otvoril oči. Medvieďatá ihneď budia matku: ,,Upaum otvára oči!“
Medvedica vyskočila na rovné nohy, ale človek ležal ako mŕtvy, nehýbal sa, a tak si znova ľahla a zaspala.
Za nejaký čas vyšli mláďatá za chrastím. Vtedy si človek pomyslel: ,,Otvor oči, Upaum a urob čokoľvek!“ Rýchlo vstal, vzal palicu a tresol ňou medvedicu po hlave. Úder ju nezabil, ale len ovalil na krátky čas, ktorý rýchlo využil na útek. Čoskoro za sebou začul dupot medvedice. Vtedy vyliezol na vrchol vŕby a ticho pozeral, ako ho medvedica beznádejne hľadá v okolí.
,,Pokiaľ sa nezatmie“, premýšľa človek, ,,vydržím tu sedieť, neunavím sa.“
Keď sa zotmelo, pomaly sa spustil nadol a rozbehol sa vpred. Medvedica však zacítila jeho pach a rozbehla sa za stopou. Vtedy sa človek zohol a vyryl do zeme čiaru. V tomto momente sa zo zeme vyvalil stĺp pary, ktorý sa premenil na vodný potok medzi ním a jeho nepriateľom (teraz je to rieka Kogljoktok).
,,Ako si to prešiel?“, zakričala medvedica.
,,Vypil som ju a vysušil“, povedal človek.
Medvedica skúsila urobiť to isté. Začala piť, piť a piť, pokiaľ nepraskla a teplá para, ktorá vyšla z jej tela, sa premenila na oblaky. Koniec.[1]
[1] МЕНОВЩИКОВ, Г. А; БРАГИНСКИЙ, И. С; МЕЛЕТИНСКИЙ, Е. М. 1985. Cказки и мифынародов Востока. Москва: Наука, c. 402 – 403
Preklad: Sonka Valovič Sazama
