Pavol Janík: BEZPLATNÉ POUŽÍVANIE VETRA

PAVOL JANÍK
BEZPLATNÉ POUŽÍVANIE VETRA
 
Potichu a nežne,
akoby sa nedotýkali zeme
ani ovzdušia,
obchádzajú náš nájomný dom
prchavé bytosti
podobné poštovým doručovateľom
povýšeným do hodnosti
svätojánskych mušiek.
 
Od nepamäti neplatíme účty
za nočný vzdušný prúd,
vyvolaný zrýchleným tepom
dospievajúcich dievčat
a čistokrvných psov.
Nemáme vyrovnané poplatky
za vánok
rozpútaný pohybom mihalníc.
Neplatíme za prievan
zvírený zátkou z fľaše sektu.
 
A odrazu nastáva bezvetrie.
S rukami na ušiach unikáme
pred neznesiteľným tichom
v korunách stromov.
Vzduch
zadržiavaný v balónoch,
vzducholodiach a bublinách
odmieta vypovedať.
Všetci mu môžu fúkať.
 
Strácame reč
pri striptíze našej domovníčky
na priedomí.
 
Ubolené hlavy si kladieme
na rozpísané listy na stole
po stručnom súhlase revolvera.
 
Takto vo mne každú noc
zhárajú letecké mapy vzduchu
a zmocňuje sa ma úzkosť
bezkrídlych vzduchoplavcov.
 
Okno sa však už nedá zavrieť,
treba ho upchať
svojím telom,
svojím letom
po zhasnutej oblohe.
 
(Z knihy Hurá, horí!, 1991)