Pavol Janík: ONESKORENÝ POZDRAV ZO SUTOMORA

PAVOL JANÍK
ONESKORENÝ POZDRAV ZO SUTOMORA
 
Na ulici Vuka Karadžiča
na rohu,
na streche zaliatej jasom,
dvaja muži popíjajú drink.
Je to riadna drina
v tomto počasí.
Alkohol ako spomienka
sa vzpiera vôli človeka.
Ale hlt za hltom,
pohár za pohárom,
a je z toho jedinečná vidina.
Nad všetky tie prázdninové sny,
na tretie poschodie
dvojpodlažnej vily
sa nasťahujú modrooké
fotografie
z blízkej nudistickej pláže.
Budeme ich hladkať,
lepiť na štyri steny
našich štvorrozmerných duší,
neotapetovaných,
plných nočných motýľov
a zelenkavých jašteríc,
našich neprenosných
jednorazových a ľahko zápalných
papierových duší
ustavične meniacich svoje skupenstvo
ako súmrak blčiaci v akváriu
detského spánku.
Ako je to pevne postavené,
vzdychnú si priezračné prízraky
nebeskými a morskými očami,
a koľko sily
potrebuje taký rum.
 
Načo sú nám veľké svaly,
keď v nás niet ani kúska železa.
 
(Z knihy Hurá, horí!, 1991)