Pavol Janík: Zmluva o prímerí duše a tela

PAVOL JANÍK
ZMLUVA O PRÍMERÍ DUŠE A TELA
 
Myslím na pamiatku zosnulých
mäsiarov a remeselných vrahov.
Oslepuje ma ich bieloskvúca, hygienická,
profesionálne dokonalá smrť.
Ich odblanené a vykostené duše
pripomínajú lampióny
zhotovené z detského dychu
a dúhy obklopujúcej
najnežnejšie slová,
pošepky vyslovované
do mrazivého povetria.
 
Myslím na pamiatku zosnulých
taxikárov a čašníkov.
Dojíma ma ich osud vykupiteľov
tohto nepredajného sveta.
Ich abstraktné duše
na heslo
a na štvorpercentný úrok.
Ich výherné
a konvertibilné duše,
rozmnožujúce sa bezhotovostným stykom.
 
Myslím na pamiatku zosnulých
prostitútok a udavačov.
Na ich verné, číre,
trocha vyľakané oči,
absolútny parabolický sluch
a elektromagnetickú pamäť.
 
Ich uzimené dušičky sa chvejú
v modrastej hudbe
mesačného svitu.
 
Po mojich vnútorných sklách
steká horiaci lieh.
Stratil som kľúče od seba.
A tak sa bezmocne prizerám,
ako vo mne vyhasína
čiasi neznesiteľná duša –
nezmyselná a ligotavá
ako nočné mesto.
 
(Z knihy Hurá, horí!, 1991)