Súčasná politika na seba strháva priveľa pozornosti a núti nás, vlastne všetkých občanov, zapojiť sa do riešenia problémov politikov. Často ide o medziľudské problémy, ktoré majú politici medzi sebou. Neviem si napríklad predstaviť, aký životný problém bežného človeka by sa vyriešil pozatváraním politických oponentov ktorejkoľvek strany. Ale je v ponuke niečo iné?
Chýba mi idea, ktorá by zjednotila národ, určila ponúkla príťažlivý a reálny sen, plány rozvoja, v ktorých by pokračovala nasledujúca vláda bez ohľadu na politickú orientáciu. Nie, nič také sa nerealizuje.
Obe strany konfliktu na verejnosti prezentujú iba boj a hádky. Obe strany hlásajú, že musia vyhrať lebo tá druhá nesmie. Ono to je asi aj správne, keby to neskĺzlo do tej nenávistnej podoby (opätovne na oboch stranách) a nenávisť nebola určujúci fenomén voľby.
Vtedy by musela politická scéna ponúkať nejaké riešenia. Lenže to by potom mohli byť hodnotení na základe úspešnosti implementácie konkrétnych riešení. A to by mohlo byť nepríjemné. To by snáď zaváňalo až zodpovednosťou. Keď nastavím systém, kde jediné kritérium sú emócie, nekritické fandenie vlastnému favoritovi a nenávisť voči oponentovi, už sa nemusím báť iného hodnotenia ako emočného.
Milujete/nenávidíte dosť? Lebo len to je dôležité. A riešenia sa potichu vytratia do preč. Resp. nutnosť ich ponúkať. Jediným riešením je MY verzus ONI. Ďalej netreba ísť.
Mimoriadne pohodlný systém politiky. Nevyžaduje žiaden mozgový potenciál. Čoho dôkazom je existencia mnohých kariéristov, ktorí hľadajú uplatnenie v politike. Kritizovať vlastné rady je vlastizradné (opäť na akejkoľvek strane). Treba len veriť a vysielať emócie. Stačí, že ONI nebudú existovať, zničíme ICH a potom bude raj.
Ukazuje sa, že to tak celkom nie je, ale kto to berie na vedomie?
Kým s politikmi voliči hrajú túto hru, tak systém bude prosperovať. Až sa začnú pýtať prečo veci nefungujú aj pri ICH vláde, tak svitne nádej na zmenu. Médiá samozrejme celú hru udržujú. Sú na tom závislé finančne, lebo návštevnosť a klikanie pre nich znamenajú príjmy. Dôležité je nepoľaviť národu z omámenia emóciami. Lebo o triezve analytické články nie je záujem a nie sú ani príjmy z nich.
Jednoduchí a nevzdelaní ľudia sa ľahšie ovládajú, preto ani politici, ani médiá nemajú záujem o rozumné a vzdelané publikum. Vulgarizmy a emocionálne skratky sú osvedčené, fungujú.
Tolerancia a múdrosť sú na „odstavnej koľaji“.
Urobíme s tím niečo? Chceme vôbec?
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Pri plavbe na kajaku som sa naučil, že keď človek nemá pod nohami (zadkom) pevnú pôdu, tak prudké pohyby môžu mať závažné dôsledky. Súčasná politika je odtrhnutá od takéhoto reálneho života a naviac sa celkom vzdala obyčajnej logiky. Napríklad dnes sa vraj podnikatelia sťažujú na nepredvídateľnosť a časté zmeny v zákonoch a predpisoch. Ale veria, že sa to zlepší, ak podporia radikálnu politickú zmenu a prídu ďalšie zásadné zmeny v zákonoch a predpisoch.
Bodaj by sa znovu vrátila logika do verejných diskusií a zdravý rozum… prakticky všade.
