Pred pár dňami mi jeden moj dobrý priateľ poslal zaujímavý obrázok. Mojou prvou myšlienkou pri pohľade naň bola „umelá inteligencia“. Začala som premýšľať o tom, či ľudstvo a človek samotný potrebuje umelú inteligenciu, ktorá by napodobňovala jeho „ľudskú inteligenciu“.
Spomenula som si na slávny román Karla Čapka R.U.R., ktorý mi kedysi dávno, keď som ho ako dieťa čítala naháňal trochu hrôzu. Bála som sa „robotov“, ktorí sa tak veľmi podobali ľuďom, ale v skutočnosti boli úplne iní ako ľudia. Nedokázali cítiť ako ľudia a boli využívaní a zneužívaní na dosahovanie moci aj zisku. Dnes, keď sa po viac ako sto rokoch čo tento román vyšiel a Čapkova vízia sa začína napĺňať, chápem aj ten svoj vtedajší detský strach.
Oveľa horšie však je, že svet skutočne postupne začali zaplavovať „ľudskí roboti“, ktorí síce nie sú vyrobení v nejakej fabrike, ale správajú sa rovnako ako tí v Čapkovom románe.
Títo „ľudskí roboti“ sa dobrovoľne zriekajú svojej ľudskosti a stávajú sa „biorobotmi“ bez citu, svedomia, bez vlastnej vôle, bez názoru, bez skutočného života.
Stačí sa pozrieť okolo seba, ako mnohí z nich bezmyšlienkovite preberajú oficiálnu propagandu, ktorú im posúvajú korporátne média a rôzne politické elity, ktoré ich presviedčajú o ich dôležitosti a vzbudzujú v nich pocit výnimočnosti. Táto hrubá manipulácia v nich vyvoláva dojem, že len ten ich názor, ktorý v podstate slepo prebrali je správny a odmietajú rešpektovať názory a dokonca aj právo na názor iných ľudí. Toto všetko začalo vyvolávať v spoločnosti veľkú názorovú roztrieštenosť a nenávisť, ale aj rozdeľovanie ľudí samotných.
Začalo byť akceptované zámerné porušovanie „princípu ľudskej rodiny“ , vyčleňovanie celých národov a štátov z „ľudskej rodiny“ a snaha o ich likvidáciu vojnovou cestou.
Iní ľudia sa dobrovoľne zriekajú svojej ľudskosti kvôli rôznym technológiám, ktoré ich pohltili natoľko, že strácajú kontakt s realitou bežného života a prestávajú žiť vlastné životy.
Zámerná „biorobotizácia“ ľudstva začala z ľudí vytvárať „zombíkov“, ktorí sa dajú použiť a využiť aj na tie naohavnejšie veci, ktorých by sa ľudia, ako cítiace bytosti štítili.
Ľudia sa začali obklopovať „inteligentnými“ vecami, elektronikou, domácimi spotrebičmi, autami a dokonca už aj domami a pomaly zabúdajú na vlastnú inteligenciu. V súčasnosti začal trend využívania „umelej inteligencie“, ktorá vraj má ľudstvu „pomáhať“.
A ktovie, možno raz skutočne pomôže. Pomôže nájsť a pochopiť ľuďom význam a zmysel ich vlastného života.
Pri pohľade na obrázok som začala premýšľať a pýtať sa, koľkí z nás ešte vnímajú krásu života, či krásu skutočného umenia? Koľkí z nás si len tak zobrali do ruky knihu a začali ju čítať namiesto šúchania displeja svojho „milášika“? Koľkí z nás dokážu ešte nakresliť obyčajnú kvetinu? Koľkí z nás sa dokážu radovať z drobností? Koľkí z nás ešte chcú žiť ako obyčajní ľudia?
Komu záleží na tom, aby sa z ľudí stalo „sivé stádo, bez ľudskosti, citu a lásky“, bezducho a bezmyšlienkovite zízajúce na displeje svojich mobilov a tabletov, monitorov počítačov a obrazoviek televízorov?
Stane sa napokon „umelá inteligencia“ ľudskejšou ako samotní ľudia a vzbúri sa proti svojim „tvorcom“ ako sa vzbúrili roboti v Čapkovom románe? Alebo má ľudstvo ešte šancu všetko toto zvrátiť a vydať sa úplne inou cestou, ako je to teraz naprogramované mocenskými elitami?
Cestou ľudskosti, lásky, vzájomnej úcty a rešpektu a intelektuálneho a duchovného napredovania.
Cestou vytvárania ľudsky a sociálne spravodlivej spoločnosti.
Devana
Slnovratovo 15. apríl 2024
