Inštitút sociálnych práv (ISOP) vznikol uprostred roka 2021, má teda už štyri roky, a podľa hlavného cieľa na svojej webovej stránke sa zameriava na presadzovanie sociálnych práv zakotvených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ktoré ešte nie sú garantované štátom pre občanov.
Projekt ISOP som podporoval od samého začiatku. V roku 2021 vrcholil „kovidový teror“ a začínalo byť neúnosné, ako štátne inštitúcie „selektívne“ pristupujú k ľudským právam, ktoré prostredníctvom Všeobecnej deklarácie tvoria kostru právneho systému Slovenskej republiky. Po eskalácii občianskeho konfliktu na Ukrajine v roku 2022 a po jeho premene na zástupnú vojnu medzi Ruskom a kolektívnym západom sa situácia v oblasti sociálnych práv už len zhoršovala. Po voľbách v roku 2023 síce prevzala moc koalícia strán s prevažne ľavicovým programom, no práve v oblasti zabezpečenia sociálnych práv sa to prejavilo len málo. V situácii všadeprítomného nadnárodného konfliktu o hegemóniu sú ľudské práva, tobôž sociálne, na chvoste priorít akejkoľvek západnej vlády.
ISOP nie je politická strana. Má obmedzené možnosti priamo ovplyvniť implementáciu sociálnych práv do politického systému. Miesto ISOPu je však nezastupiteľné v koncepčnej a vzdelávacej rovine.
Povrchnému pohľadu by sa zdalo, že ISOP je nadbytočná organizácia a že jej poslanie dostatočne vykonávajú existujúce inštitúcie. Že to nie je pravda, nás dostatočne presviedča vlastná životná skúsenosť. Všeobecná deklarácia ľudských práv bola prijatá v OSN krátko po jej vzniku v polovici 20. storočia a jej text sa dodnes zmenil len málo. Nie je náhoda, že vznikla v prostredí liberálno-kapitalistického politického systému, a že v takom dominuje aj dnes. Sociálne práva, na ktoré sa sústreďuje ISOP, boli pred niekoľkými desaťročiami, v čase socializmu, garantované na Slovensku na vyššej úrovni, než dnes. Dôraz na západné poňatie ľudských práv teda nepriniesol zlepšenie.
Dôvodov je viac, no hlavný je ten, že západná spoločnosť je budovaná na liberálno-kapitalistickom princípe a že ľudské práva chápe ako „neodňateľné základné oprávnenia, ktoré prináležia všetkým ľudským bytostiam a zaručujú im rovnosť, bezpečnosť, dôstojnosť a slobodu. Ľudské práva ochraňujú naše životy a naše osoby pred útlakom a násilím.“ Hoci oveľa podrobnejšie, v tomto negatívnom zmysle (ochrany pred útlakom zo strany štátu) chápe svoje ľudsko-právne politiky aj EÚ. V podobnom duchu formuluje svoje poslanie aj Verejný ochranca práv na Slovensku.
A existujúce neštátne organizácie, napríklad Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, formulujú explicitne svoje poslanie ako: „Monitorujeme dodržiavanie ľudských práv, poskytujeme právnu pomoc obetiam diskriminácie, uskutočňujeme výskumy, vzdelávame verejnosť, podporujeme hodnoty rešpektu, inklúzie a rovnosti.“ Ich činnosť sa teda sústreďuje na oblasti (ne)diskriminácie a ostatné sociálne práva sú úplne mimo ich záujmu.
Všetci, ktorí by mali chrániť slabších a prispievať k zlepšeniu ich sociálneho postavenia, sa vedome rozhodli prijať liberálno-kapitalistickú definíciu ľudských práv. Zásadnou chybou tohto poňatia je to, že fakticky neexistujú žiadne „vrodené ľudské práva“, ktoré by boli pre všetkých ľudí bez rozdielu rovnaké a ktoré stačí ochraňovať pred tým, aby ich niekto neporušil. Dokonca ani právo na život. Problémom novorodenca nie je to, že by mu hrozilo „odňatie“ života (ak sa mu to nestalo ešte pred narodením s prispením aktivistov za rôzne iné „práva“), ale od prvého dňa potrebuje sociálnu štruktúru (rodinu), aby jeho život mohol pokračovať. Na základe tohto príkladu je, dúfam, tiež jasné, že ľudia už pri narodení majú veľmi rozdielne svoje sociálne prostredia a preto sa aj veľmi líšia možnosti, ako sú ich ľudské práva zabezpečené.
V tomto zmysle považujem všetky ľudské práva za principiálne „sociálne“, to znamená, že spoločnosť definuje ich obsah a bez sociálnych vzťahov a sociálnych štruktúr by nemalo vôbec zmysel o ľudských právach hovoriť. Zúženie problematiky ľudských práv len na ochranu pred ich obmedzením zo strany „štátneho leviatana“ je manipuláciou, ktorá pomáha konzervovať neoliberálny status quo.
Verím, že väčšina čitateľov chápe vyššie uvedené úvahy, aj keď sú pomerne abstraktné. Pre istotu však uvediem aj konkrétny príklad, ako neoliberálne chápanie ľudských práv deformuje našu sociálnu realitu.
V socialistickej ústave ČSSR z roku 1960 bolo v článku 23 veľmi stručne (dvomi odsekmi) definované právo na ochranu zdravia, bezplatnú liečebnú starostlivosť a zabezpečenie v starobe. Bez podmienok. A ústava definovala, že tieto práva je povinný zabezpečiť štát a spoločenské organizácie.
V našej súčasne platnej ústave je tým istým právam venovaných niekoľko článkov s rádovo vyšším počtom odsekov. Okrem prvého odseku, ktorý dané právo deklaruje, sa ho nasledujúce odseky snažia obmedziť tým, že napr. zabezpečenie v starobe má byť „primerané“, že je podmienené účasťou na sociálnom poistení a že podrobnosti zabezpečenia tohto práva upraví zákon – to znamená, že v zákone je možné stanoviť ďalšie podmienky a obmedzenia. Frekventované diskusie o výške dôchodkov a o zavádzaní či rušení rôznych výhod pre dôchodcov sú dôkazom, že prakticky máloktorá politická sila vníma zabezpečenie v starobe ako „sociálnu povinnosť“ spoločnosti a zároveň sociálne právo svojich členov.
Podobné príklady sa dajú nájsť ku všetkým oblastiam, ktorým sa venuje ISOP.
Tento príspevok píšem s nádejou a očakávaním, že bude impulzom na hlbšie zamyslenie nad obsahom ľudských (sociálnych) práva a nad stratégiou a taktickými prostriedkami, ako prispieť k spoločenskému zlepšeniu v oblasti sociálnych práv.
