Obrázok od StockSnap z Pixabay
Keď sme denne svedkami veľmi pomalého deja, nevšimneme si, aká veľká môže byť zmena v čase. Nevnímame, ako rastú naše deti, nevnímame, ako rastú stromy na sídlisku, a nevnímame ani to, ako veľmi upadá naša kultúra. Rozdiel si s úžasom uvedomíme až vtedy, keď si prezeráme rodinný album, keď náhodou narazíme na starú pohľadnicu alebo keď si pozrieme staré dokumentárne filmy.
Presne tak je to s dnes frekventovanou témou otváracieho ceremoniálu (ale zrejme aj celej atmosféry) na prebiehajúcich olympijských hrách v Paríži.
Znechutenie a zahanbenie bude ešte oveľa väčšie, keď sa vrátime v čase a pozrieme si otvárací ceremoniál z Olympiády 1980 v Moskve. Bola to olympiáda, ktorú veľká časť západného sveta bojkotovala kvôli vojenskému zásahu ZSSR v Afganistane.
Ale skúste porovnať:
Niekomu sa Moskva 1980 môže zdať ako – ozaj z minulého storočia. Kultúra masovej fyzickej aktivity a úmorného nácviku…
No aj technicky vyspelé a prepracované vizuálne predstavenie môže vyzerať celkom inak a nezabudnuteľne. Ako Barcelona 1992:
Ale nemyslime si, že rozdiel je v tom, že by Francúzi nedokázali to, čo Sovieti alebo Španieli. Francúzi tiež dokázali byť skvelí a nezabudnuteľní. Dokázali urobiť otvárací ceremoniál, ktorý (aspoň v mojich očiach) zatiaľ nikto neprekonal. Zapojili do neho doslova celý Paríž. Všetci boli súčasne účinkujúcimi aj divákmi a ani diváci pri televíznych obrazovkách nemali šancu zachytiť z neho viac ako len malý výrez. Francúzi dokázali byť vrcholom európskej kultúry.
Bolo to v roku 1998, keď hostili majstrovstvá sveta vo futbale:
Prešlo 26 rokov a Francúzsko je celkom iné, Európa je celkom iná… a je otázka, ako sme na tom my?
Odpoveď môžeme uhádnuť podľa toho, ktoré vizuálne predstavenie preferujeme.
Pridaj komentár