Obrázok od Sasin Tipchai z Pixabay
Pred niekoľkými dňami som napísal krátku úvahu o povrchnosti našej každodennej. Nie je div, že malé deti sú povrchné. Veď sa snažíme, aby mali bezstarostné detstvo a už sa nemusia podieľať na vedení domáceho hospodárstva, ako voľakedy. Ale tej detskej povrchnosti by sa mali zbaviť v škole, a to čo najskôr. Ako je na tom naše školstvo?
V tejto súvislosti som čítal, že medzi najväčšie problémy nášho školstva patria nešťastné deti, málo peňazí v rezorte, málo zanietených učiteľov, a v neposlednom rade aj zlé výsledky. Tie sú dokladom toho, že vedomosti detí nie sú hlboké…
Ako teda vyriešiť najväčšiu tragédiu nášho školstva je veľkou otázkou. Nech bude učivo akékoľvek, vždy ho k žiakom smerujú učitelia. A učitelia nie sú roboti, ktorým aktualizujete softvérovú verziu a budú zázračne učiť inak. Keď hovoríme o motivácii, rozvoji kritického myslenia, tímovej spolupráci, hodnotách a postojoch, kľúčoví sú učitelia. Preto musíme primárne investovať do ich prípravy, celoživotného vzdelávania, podpory a platov. Osnovy síce povedia čo treba naučiť, je však na učiteľoch ako to naučia. Obsah vzdelávania bude preto vždy len v tieni schopností učiteľov.
Dobré osnovy však dokážu rozviazať ruky učiteľom, aby sa mohli sústrediť na to dôležité. Môžete mať školu so skvelou reputáciou, ak v nej natrafíte na zlého a nemotivovaného učiteľa, tak bude mať dieťa zlý zážitok a výsledky. Ak zase v celkovo slabej škole natrafíte na skvelého a motivovaného učiteľa, tak budú výsledky dobré. Systém môže byť dobrý alebo zlý podľa toho, či dobrých učiteľov udržiava a pomáha im byť celoživotne dobrými, alebo či ich nechá vyhorieť, prerobí ich na zlých učiteľov, zbaví sa ich. Slovenský systém je zlý preto, lebo často robí s dobrými učiteľmi to druhé, a voči zlým učiteľom nevyvodzuje žiadne dôsledky. Priemerný učiteľ rozpráva. Dobrý učiteľ vysvetľuje. Výborný učiteľ ukazuje. Najlepší učiteľ inšpiruje.
Napísal americký spisovateľ humoru Charles Farrar Browne.
Taktiež je potrebné spomenúť, že v úvahách o školských systémoch sa často uvažuje o tom, ako najlepšie rozvinúť priemerných a nadpriemerných žiakov. A príliš často sa úplne zabúda na tých slabších z hľadiska vzdelávacieho štandardu. Akoby celá spoločnosť, mala len jednu polovicu.
Túto skutočnosť si uvedomujeme v SOŠ, ktorá je súčasťou Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so ZP 
, a snažíme sa u žiakov rozvíjať a kultivovať ich osobnosť, osvojiť si základy spôsobilosti učiť sa a poznávať seba samého. Taktiež sa snažíme podporovať kognitívne procesy a kompetencie žiakov kriticky a tvorivo myslieť prostredníctvom získavania vlastnej poznávacej skúsenosti a aktívnym riešením problémov.
Čo sa týka systému vzdelávania, netreba kopírovať žiadny systém, ale hľadať náš vlastný model. Taký, ktorý bude obsahovať to najlepšie zo všetkým modelov a odpovedať na špecifické problémy, ktoré tu máme my.
A úplne na záver. Kultúru, školstvo a zdravotníctvo treba financovať prednostne.
A žiaľ, vďaka tomu, že svet sa stal veľmi nebezpečným, myslieť aj na obranu našich demokratických, humánnych a kresťanských hodnôt.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Musíme zvrátiť známy Murphyho zákon:
„Kto niečo vie robiť, ten to robí. Kto to nevie robiť, ten to učí. (A kto nevie ani učiť, ten to riadi…)
No zaužívanú prax vystihuje citát jednej študentky matematiky: „Ak v tom budem dobrá, budem robiť vedu, ale ak nie, tak pôjdem učiť…“
Pozrime sa však, ako vychovávame učiteľov. Spravidla dostanú diplomy z pedagogiky ešte ako veľmi mladí ľudia. Okrem teórie, ako učiť druhých, ešte nevedia nič o svete dospelých – a takto pripravení idú učiť deti, o niekoľko rokov mladšie, ako sú sami. A skvelých osvedčených odborníkov nechávame pracovať ešte dlhé roky, keď sú „za svojim zenitom“, možno vyhorených, ale treba šetriť sociálne fondy…
Čo keby mladí pedagógovia, skôr než sa postavia pred svojich prvých žiakov, získali skúsenosti v niekoľkoročnej práci v skutočnom živote medzi dospelými ľuďmi. A keby tí najlepší odborníci odovzdávali to najlepšie zo seba počas posledných rokov pred dôchodkom – žiakom?
Ako človek, ktorý učil hneď na viacerých základných školách, vidím problém trochu inde. Čo sa týka poklesu vedomostnej úrovne, hlavná príčina je v tom, že učitelia sú dnes nútení žiakom pri známkovaní výrazne prilepšovať, čím sa vytráca vonkajšia motivácia žiakov učiť sa. Načo by sa učili, keď dostanú dobrú známku aj tak… A povedzme si na rovinu – vnútornú motiváciu má len málokto. Učiteľ môže byť sebelepší, v žiakoch ju nevytvorí. Ani rodičom sa to väčšinou nepodarí – a nieto učiteľovi, ktorý je s nimi len na jednej až piatich vyuč. hodinách týždenne. Ak raz niečo niekoho nezaujíma, môžete robiť, čo chcete, nebude ho to zaujímať. Darmo žiakovi vysvetlíte, ako sa mu to v živote zíde (horšie je to s učivom, o ktorom veľmi dobre viete, že ho s najväčšou pravdepodobnosťou nebude nikdy potrebovať…) – je mu to jedno. Obľúbení učitelia sú takí, u ktorých sa nemusia žiaci skoro nič učiť a aj tak majú dobré známky. Okolo ktorých sa dnes všetko točí. Ani na poradách sa nerozoberajú ne/vedomosti, ale iba známky. Akonáhle začne učiteľ hodnotiť spravodlivo, začnú sa naňho sťažovať rodičia a riaditeľ učiteľa prepustí. Taká je realita. Rodičia majú priveľkú moc (jednak tým, že až štyrmi hlasmi z 11ich sa podieľajú na voľbe riaditeľa, jednak tým, že rozhodujú o tom, na ktorú ZŠ si svoje dieťa dajú – a kvôli normatívnemu financovaniu škôl závislému od počtu žiakov školy súperia o každého jedného žiaka – čo má veľmi neblahé následky na kvalitu vzdelávania…) a pre väčšinu z nich nie sú prioritou vedomosti, ale známky (jednak kvôli prestíži, jednak aby ich dostali na SŠ, na ktorú chcú). Kým budú takto nepriamo, ale zásadne rozhodovať rodičia o tom, aké známky má jeho dostať a ktorý učiteľ na škole ostane a ktorý sa musí pobrať, lepšie to nebude.
Čo sa týka cudzích jazykov, chybou je aj to, že sa ich učia žiaci z cudzích učebníc a nie našich a nie sú vedení k aktívnej znalosti jazyka, ale iba pasívnej (tým, že už nič nemusia prekladať zo slovenčiny do angličtiny či iných jazykov; stačí im len vyberať správnu možnosť, tipovať, krúžkovať, spájať a pod.), a čo sa týka prírodopisu (biológie) a zemepisu (geografie), veľkou chybou je, že vo väčšine ročníkov 2. stupňa ZŠ ich zredukovali len na jednu hodinu týždenne, čo na upevnenie si učiva proste nestačí. Je to už tak povrchnú, že povrchnejšie to byť už ani nemôže.
Ďalšia veľmi negatívna vec je integrácia žiakov s rôznymi mentálnymi postihnutiami do bežných tried bežných škôl a nutnosť učiteľov k nim pristupovať diferencovane (najmä pri skúšaní a hodnotení – títo žiaci nemusia často vedieť už absolútne nič a učiteľ ich aj tak musí nechať prejsť). Toto má za následok ešte väčšie prilepšovanie, lebo keď je učiteľ nútený dať takémuto žiakovi, ktorý má vedomosti hlboko na nedostatočnú, max. trojku (neraz i dvojku či jednotku), nedá mu väčšinou, aby iným dal horšie ako dvojku.
Viac som k tomu, čo treba zmeniť v školstve, napísal už v r. 2022 tu – https://www.belobog.sk/co-je-treba-zmenit-v-skolstve/