Väčšina iste pozná pieseň All by myself v podaní Céline Dion, ktorá ju preslávila silným vokálnym výkonom. No menej ľudí už asi vie, že hudobný motív tejto skladby pochádza z Rachmaninovho Klavírneho koncertu č. 2., jeho druhej časti Adagio sostenuto. Čo sa týka samotného využívania klasických hudobných motívov v modernej hudbe obsiahlo by to pomaly jednu samostatnú tému – Rachmaninov určite nie je jediný klasik, po ktorom novodobí hudobníci siahli. Ako príklad možno krátko spomenúť frontmana skupiny Queen Freddieho Mercuryho a jeho lásku k opere, či muzikálového skladateľa Andrew Lloyda Webbera, ktorý sa neraz stal predmetom kritických diskusií pre podobnosť svojich motívov s klasickou hudbou.
Ruský skladateľ Sergej Rachmaninov komponoval, mimo iného, pôsobivé klavírne koncerty a pri ich opätovnom počúvaní som načrela hlbšie do jeho života. Aj preto, že mal blízko k inému ruskému hudobnému velikánovi 19. storočia – Petrovi Iljičovi Čajkovskému.
V úvode spomínaný klavírny koncert z roku 1901 bol pre Rachmaninova prelomový – predstavoval návrat po neúspechu jeho prvej symfónie, po ktorej trpel tvorivou krízou a depresiami. Jeho stav bol taký vážny, že podstúpil niekoľkomesačnú terapiu u neurológa Nikolaja Dala. Výsledkom bolo obnovenie tvorivosti a skomponovanie klavírneho koncertu č. 2, ktorý Dalovi venoval. Hoci sa jeho stav v takom rozmere, ako po prvej symfónii, už nezopakoval, Rachmaninov zostal celý život človekom melancholickým a náchylným k smútku, čo dokladajú aj jeho osobné poznámky v denníkoch.
Hoci bol Rachmaninov o jednu generáciu mladší, s Čajkovským sa osobne poznal. Vzhliadal k nemu ako k svojmu vzoru a Čajkovskij jeho talent podporoval. Keď Rachmaninov napísal svoju prvú operu Aleko v roku 1892, Čajkovskij sa prihovoril za jej uvedenie na scéne Veľkého divadla v Moskve a sám premiéru opery navštívil. Rachmaninov sa údajne vyjadril, že v blízkosti Čajkovského cítil niečo ako pokojné, otcovské vyžarovanie, čo môže pre viacerých vyznieť paradoxne, keďže história zaznamenáva Čajkovského ako temperamentného a nervózneho človeka. Rachmaninova Čajkovskij na jeho hudobnej dráhe nielen sprevádzal, ale využíval aj svoj vplyv, aby nádejnému mladému skladateľovi otváral dvere. Po Čajkovského smrti napísal Rachmaninov Trio élégiaque No. 2 ako poctu jeho pamiatke.
Rachmaninov bol jedinečný interpret vlastnej hudby, či už ako klavirista, alebo ako dirigent svojich diel nielen v Rusku, ale neskôr, počas exilu, aj v USA. Pozoruhodné je, že jeho ruky boli mimoriadne veľké, takže na klavíri dokázal pohodlne hrať oktávy a veľké intervaly, ktoré by pre väčšinu pianistov neboli zvládnuteľné. To mu umožnilo písať virtuózne pasáže znejúce prirodzene, hoci sú technicky veľmi náročné. Na dobu 20. storočia bola jeho hudba hlboko romantická, emotívna, s bohatou harmóniou, ktorá často prekračovala klasické pravidlá formy. Rád experimentoval, čoho príkladom je Rhapsody on a Theme of Paganini, op. 43, obsahujúca 24 variácií s virtuóznymi pasážami a inverziami Paganiniho témy. Rovnaký výraz možno badať aj v tvorbe Čajkovského, hoci on bol menej experimentálny zotrvávajúc pri tradičných formách a v priamočiarejšom vyjadrení citov.
Iné, menej známe fakty o Rachmaninovovi ešte viac oživujú jeho osobnosť: napriek melanchólii mal zmysel pre iróniu a suchý humor – údajne si rád robil srandu z kritikov svojich diel, fascinovala ho poézia, najmä Puškin, ktorou sa nechal pri tvorbe diel inšpirovať a pred koncertom si veľmi dôkladne vyberal klavír, ktorý musel mať „správnu farbu a zvuk“.
Po revolúcii v roku 1917 emigroval so svojou ženou Natáliou Satinou a dcérami Tatianou a Irinou z Ruska do USA, čo vnieslo do jeho života dramatické zmeny. Pohodlie domova a stabilného postavenia v Rusku pominulo a zo začiatku prežíval ako koncertný pianista – komponovanie ustúpilo do úzadia. Táto zmena opäť silno ovplyvnila jeho psychiku, keďže hudba, jeho kľúčový osobný výraz, sa stala povinnosťou. Keď sa mu podarilo nájsť rovnováhu medzi koncertmi, rodinným životom a komponovaním, vznikli diela, ktoré síce nesú stopy nostalgie, no zároveň odrážajú nové skúsenosti exilu a inovatívne prvky. Príkladom je Symfónia č. 3 alebo Symfonické tance, op. 45. Hoci sa v USA nakoniec adaptoval a dokonca sa podieľal aj na filmovej hudbe pre Hollywood, do konca života ako veľký patriot a človek hlboko spätý s ruskou kultúrou trpel silným smútkom za vlasťou.
Zomrel v roku 1943 v Beverly Hills, no jeho hudba, preniknutá ruskou dušou a hlbokou emocionalitou, naďalej silno oslovuje ľudí po celom svete. Od klavírnych koncertov po moderné covery, jeho odkaz žije ďalej – dokazuje, že umenie dokáže prekonať čas, vzdialenosť i osobné trápenia.
Slávka
Odporúčané na počúvanie:
