Ilustračný obrázok: Pixabay
Severoamerický folklór kmeňa Cimšjanov (Aljaška, Kanada, rieky Nass a Skeena) s naratívom kultúrnych hrdinov v stvorení slnka, mesiaca, hviezd a hmly, zapísaný v roku 1894 americkým antropológom F. Boasom, preložený z ruského originálu Солнце и луна, pre slovenské publikum prvýkrát.
Bolo to na samom počiatku, keď ešte nebolo ničoho, čo tvorí náš svet. Bol iba Nebeský vládca. Nebolo svetlo, bola iba tma a pustota. Nebeský vládca mal dvoch synov a dcéru; jeho ľud bol mnohopočetný.
Deti Nebeského vládcu mali takéto mená: najstarší syn sa nazýval Ten, ktorý chodí ráno; druhý syn – Ten, ktorý chodí po celom nebi; dcéra – Záštita Slnka. Synovia boli veľmi silní, no mladší brat bol múdrejší a schopnejší, ako starší. Jedného dňa zosmutnel od toho, že všade navôkol je neustála tma, a povedal sestre: ,,Pôjdeme nazbierať chrastia!“
Išli a nazbierali mnoho najlepšieho chrastia. Z tenkej cédrovej vetvičky urobili prsteň o veľkosti ľudskej tváre, a chrastie priviazali v kruhu, až sa všetko podobalo na masku. Keď skončili, bratia prikázali sestre zachovať tajomstvo a nikomu neprezradiť, čo urobili. Potom Ten, ktorý chodí po celom nebi, odišiel na východ a ukázal sa ľuďom. Horiace chrastie bolo priviazané okolo jeho tváre.
A ľudia uvideli jasné svetlo, ktoré sa zdvihlo na východe, a veľmi sa zaradovali. A mladík utekal po celom nebi pred zrakom všetkých – od východu na západ, nesúc horiace chrastie. Musel utekať rýchlo, aby chrastie nezhorelo a aby sa ušlo celému nebu.
Vtedy sa ľudia Nebeského vládcu vybrali za svojim vladárom: ,,Ako dobre, že tvoj syn priniesol pre nás svetlo, ale zdá sa nám, že uteká príliš rýchlo. Mal by bežať pomalšie, aby sme sa mohli dlhšie radovať zo svetla.“
Nebeský vládca odovzdal svojmu synovi vôľu národa. Syn mu objasnil, že nemôže utekať pomalšie, lebo chrastie zhorí skôr, ako prebehne cestu od východu na západ. A takto behával každý deň.
Čoskoro sa ľudia Nebeského vládcu znova vybrali za svojim vladárom, a znova ho prosili, aby bežal pomalšie. Keď sa to dozvedela jeho sestra, povedala: ,,Ja ho zadržím, keď bude utekať po nebi!“
Ľudia jej začali ďakovať, pochválil ju aj nebeský otec. Na druhý deň, keď Ten, ktorý chodí po celom nebi, vydal sa na cestu, Záštita Slnka taktiež vyšla zo svojho domu. Odišla na juh. Keď sa jej brat objavil na východe, otočila sa a rozbehla za ním, kričiac: ,,Počkaj chvíľu, nech ťa dobehnem!“
Utekala veľmi rýchlo a zadržala brata v strede cesty. Od tých čias sa Slnko zastavuje na polceste. Sestra ho pevne držala, a preto sa slnko vždy zastavuje na zenite.
Ľudia vidiac, že Slnko spomalilo svoj beh na zenite, zakričali od radosti a začali opakovať: ,,Záštita Slnka zastavila Slnko!“
Všetci boli šťastní.
Vtedy začal Nebeský vládca hrešiť svojho staršieho syna za to, že nie je takým zručným, ako jeho mladší brat. Starší brat si ľahol dolu tvárou a začal plakať od nešťastia. Jeho brat Slnko, si ľahol tiež, lebo sa veľmi unavil. Vtedy ten, ktorý chodí každé ráno, čakajúc, kým všetci zaspia, natrel polovicu svojej tváre popolom a prikázal svojmu sluhovi – chlapcovi: ,,Keď uvidíš, že som sa ukázal na východe, vyskoč a skríkni: ‚Hurá. On vyšiel!‘ Takto krič!“
A odišiel. Keď Ten, ktorý chodí po celom nebi, spal ako zarezaný, lebo bol veľmi unavený, jeho trblietavá tvár posielala lúč cez dymový otvor. A keď Ten, ktorý chodí ráno, ukázal sa na východe, vyskočil chlapec na nohy a skríkol: ,,Hurá! On vyšiel!“
Ľudia sa zobudili a začali ho hrešiť: ,,Čo nás rušíš zo spánku, hlupáčik?!“
No chlapec skákal od radosti a ukazoval na miesto, kde vyšiel Mesiac. Ľudia pozreli na oblohu, uvideli mesačný kotúč a od radosti skríkli: ,,Hurá!“
O nejaký čas prišli za Nebeským vládcom všetky zvieratá, aby sa s ním mohli poradiť. Chceli, aby Slnko chodilo po oblohe každý deň, lebo musí každý deň svietiť a iba v jeho lúčoch dokáže všetko rásť. Rozprávali sa aj o Mesiaci.
Bola to veľká porada. Prišli všetky zvieratá; boli tam aj psy. Psy boli najmúdrejšie zo všetkých zvierat, preto na veľkom zhromaždení hovorili ako prví. Múdri psy vraveli: ,,Nech mesiac vychádza štyridsať dní.“
Všetky zvieratá stíchli, psy sa posadili a začali potichu hovoriť o tom, čo práve predložili. Najmúdrejší z nich zostal stáť. Vtom sa zdvihol dikobraz a udrel psa po najväčšom prste: ,,Ako môžeme žiť, keď mesiac bude mať štyridsať dní? Nech má mesiac iba tridsať dní!“
Všetky zvieratá súhlasili a radostne povedali: ,,Urobme tak, ako povedal dikobraz!“
Tak aj urobili, a od tých čias má mesiac tridsať dní, a rok dvanásť mesiacov.
Zvieratá sa rozhodli vyhnať psov. Od tých čias psy nenávidia všetky zvieratá, ktoré žijú v lese, no najviac nenávidia dikobraza, lebo dikobraz sploštil psovi palec svojim pichľavým chvostom, keď všetci sedeli na veľkej porade. Navyše, dikobraz zbavil psa svojho postavenia medzi zvieratami. Od týchto čias psy nenávidia dikobrazov, a veľký palec u psov pozerá na opačnú stranu ako všetky ostatné. Psy malú šesť prstov.
A prečo je v roku dvanásť mesiacov? Vtedy na tejto veľkej porade, zvieratá začali pomenúvať každý mesiac:
Od októbra do novembra – mesiac padajúcich listov.
Od novembra do decembra – mesiac tabu.
Od decembra do januára – stredný mesiac.
Od januára do februára – mesiac jarného lososa.
Od februára do marca – mesiac, kedy jedia alašu.
Od marca do apríla – mesiac, kedy varia alašu.
Od apríla do mája – ?
Od mája do júna – mesiac líšok.
Od júna do júla – mesiac lososa.
Od júla do augusta – mesiac gorbušu.
Od augusta do septembra – ?
Od septembra do októbra – mesiac, kedy sa točí navrchu (*návrat k zime?).
Okrem toho rozdelili rok na štyri časti: jar, leto, jeseň, zima.
Keď Ten, ktorý chodí po celom nebi, spal, z jeho zatvorených perí vylietavali iskry. Tak vznikli hviezdy; a po nociach Mesiac osvetľuje popolavou tvárou spiace, unavené za deň Slnko tým svetlom, ktoré sa dobýja cez dymový otvor.
Inokedy, keď má Slnko dobrú náladu, rado sa parádi; vezme červený oker svojej sestry a prikrášli si tvár. Vtedy ľudia vedia, aký počasie bude na nasledujúci deň. Ak je červené nebo navečer, vedia, že zajtrajšok bude krásnym dňom; ak je červené zrána – bude zlé počasie celý deň. A dievčina, ich sestra, sa jedného dňa vybrala na západ. Tam si narovnala svoje šaty a namočila ich vo vode. Potom sa vrátila.
,,Odkiaľ ideš dcérka?“, spýtal sa jej otec.
,,Bola som na západe“, odpovedá dievčina. Stála blízko veľkého krbu svojho otca a zohrievala sa. Kvapky zo svojich šiat hádzala do plameňa. Vtom sa z domu nízko nad zemou vzniesla hmla; keď ju zbadali ľudia, zaradovali sa. Hmla osviežila ľudí, lebo bolo veľmi horúco.
Preto aj dnes hmla prichádza zo západu.
Nebeský otec bol šťastný, keď videl, že má také múdre deti. Staršiemu synovi prikázal dávať pozor na to, aby ľudia vedeli počítať čas. Tomu, ktorý chodí po celom nebi prikázal, aby dohliadal na rast všetkých rastlín a plodov na zemi, a aby ich bolo vždy veľa. A svoju dcéru pochválil za to, že chladom osviežila unavených. To je všetko.[1]
[1] ВАХТИНА, Н. Б; РОМАНОВОЙ, О. И. 1997. Мифы, сказки и легенды индейцев: Северо-западное побережье Северной Америки. Москва: Издательская фирма «Восточная литература» РАН, c. 120 – 122. Preklad: autorka.
