Pod správou ,,stratéga“ t. j. traktátu o vojenskom umení rozumieme byzantský pamätník imperátora Maurícia (582 – 602 n. l.), v ktorom sa zachovala informácia o mravoch a bojovom umení južných a východných Slovanov z obdobia pred založením Kyjevskej Rusi. Úryvky, ktoré sa dostávajú k čitateľovi, pochádzajú z gréckeho prekladu akademika Žebelova (Vestník starodávnej histórie, č. 11 (14), rok 1941, s. 253 – 254).
Kmene Slovanov a Antov sú si podobné spôsobom života, mravmi, láskou k slobode; v žiadnom prípade ich nemožno zotročiť či podmaniť, nech žijú kdekoľvek. Je ich veľmi veľa, sú vytrvalí, ľahko znášajú horúčavu, zimu, dážď, nahotu, nedostatok jedla. K cudzím návštevníkom sa správajú prívetivo, radi im ukazujú znaky svojho postavenia, pri prechode z jedného mesta do druhého im robia sprievodcov, a ak je to nevyhnutné, tiež ochrancov. Ak by vyšlo najavo, že cudzinec utrpel akúkoľvek ujmu, či stratu, ten, ktorý ho prijíma za hosťa, vyhlasuje vojnu (proti vinníkovi), lebo pomstiť cudzieho hosťa vo svojom príbytku pokladá za česť. Zajatcov nedržia v otroctve ako druhé kmene, naopak – po určitom čase im dávajú na výber: možnosť vykúpiť sa za určitú sumu a vrátiť sa k svojim blízkym, alebo možnosť zostať medzi nimi na slobode ako priatelia. Vlastnia veľké množstvo rôznorodého dobytka a plodín zeme, osobitne prosa a pšenice.
Skromnosť slovanských žien prevyšuje všetku ľudskú prirodzenosť, lebo väčšina z nich považuje smrť svojho muža aj za svoju smrť, ktorú podstupujú dobrovoľne udusením, nakoľko byť vdovou viac nepokladajú za život.
Usídľujú sa v lesoch v blízkosti dravých riek, močiarov a jazier, svoje obydlia si stavajú s mnohými východmi kvôli nebezpečenstvám, ktoré ich prirodzene sprevádzajú. Veci, ktoré potrebujú, schovávajú do úkrytov (najčastejšie do zeme), navyše nič osobné nevlastnia a vedú túlavý život. Pri boji s nepriateľom uprednostňujú hustý les, rokliny, útesy, vo svoj prospech využívajú rôzne pasce, náhle útoky, prefíkanosť, dňom i nocou vymýšľajúc rôzne taktiky. Vynikajú skúsenosťou pri prechádzaní riek, v tomto ohľade prekonávajú všetkých ľudí. Statočne znášajú pobyt vo vode, preto tí, ktorí zostávajú doma a sú napadnutí nepriateľom, vedia sa ukryť v hĺbke akýchkoľvek vôd. Pri tom držia v ústach dutú slamku, ktorá nenápadne pretŕča cez hladinu, a cez túto slamku dýchajú. Takto vydržia pod vodou veľa hodín, takže neexistuje absolútne žiadny spôsob, ako uhádnuť ich prítomnosť; a ak tieto slamky aj vidno na hladine, nikto nevie rozoznať, či ide o vodnú rastlinu.
Každý bojovník má pri sebe dve kopije, niektorí majú aj silné štíty, ktoré sú síce odolné, ale o to náročnejšie na prechody (z miesta na miesto). Taktiež používajú drevené luky a niekoľko šípov, ktorých hroty sú nasiaknuté smrteľným jedom, rýchlo pôsobiacim, ak zranený predtým nepožil protijed, alebo nebol ihneď ošetrený lekárom, alebo mu nikto tento jed nevysal z rany.
Keďže nemajú nad sebou vládcu, hádajú sa medzi sebou, neuznávajú vojenský systém, a preto nie sú ani schopní bojovať v skutočnej bitke, odohrávajúcej sa na odkrytej rovine. Ak sa aj stane, že sa odvážia ísť do boja, ženú sa vpred s obrovským revom, a keďže protivníci mnohokrát tento rev nedokážu počúvať, radšej utečú; v opačnom prípade sa dajú na bezhlavý útek, nehľadiac naľavo, ani napravo. Keďže les je ich veľkým priateľom, utekajúc, hľadajú v ňom útočište, lebo iba tam – v roklinách a útesoch vedia bojovať. Často dobytú korisť akoby zmätene nechajú na bojisku a utečú do lesa, a keď sa k tejto koristi priblíži nepriateľ, udrú z lesa a spôsobia nepriateľovi škodu. V tom, ako nalákať do svojich pascí protivníka, sú skutočnými majstrami.
Do slovenského jazyka preložila Sonka Valovič Sazama.
Pridaj komentár