Motívom písania krátkeho komentára je túžba zmeniť pohľad na tých, ktorí nám odovzdali svoju múdrosť a životné skúsenosti. Ak to pomôže otvoriť oči, srdcia a načúvať, tak to malo zmysel.
Život je často krásny a plodný, ale smrti sa človek aj tak nevyhne. Nemôžeme ju premôcť, podplatiť ani prehovoriť. No víťazstvom je aj to, keď sa ňou nedáme zaskočiť, šokovať, a keď sa jej pozrieme do očí dôstojne.
Veľmi ľúto mi je v súčasnej dobe našich seniorov. Sú veľmi často vystavení sociálnej a duševnej izolácii. Štúdie hovoria, že izolácia seniorov, ktorí trpia akoukoľvek demenciou, jej priebeh urýchľuje a zhoršuje – výrazne sa zhoršujú kognitívne schopnosti, najmä pamäť. V
období sociálnej izolácie sa zisťuje aj nárast úzkosti, smutnej nálady či strachu z budúcnosti. S tým súvisí aj určitá strata sebavedomia, pocit neistoty a celkové zanedbávanie sa.
Je chybou keď človek stojí zoči-voči vlastnej konečnosti a nie je na to pripravený. Vnímam to ako zahryznutie do našej reality. Možno to súvisí s tým, že konzumná spoločnosť kvôli ziskom zámerne vytvára ilúziu nekonečného života. Všetko, čo pripomína konečnosť, sa snaží dať stranou. Lenže to vedomie konečnosti by nám možno pomohlo lepšie hospodáriť so životnou energiou a časom.
Poznačené rodinné vzťahy sa odzrkadľujú aj na senioroch, ktorí majú “čas nad všetkým premýšľať”, celú situáciu ťažšie spracúvajú, čo sa negatívne prejavuje na ich psychickom či fyzickom stave. S tým následne
súvisia aj častejšie konflikty medzi nimi samotnými.
Napríklad v rozprávke o Červenej čiapočke sa prejavuje aj princíp vzťahu medzi generáciami. V hlbokom psychologickom zmysle to vlastným spôsobom vysvetľuje nenahraditeľné miesto staršej generácie v
spoločnosti. V krátkosti – vlk ako abstrakcia zla – musí najskôr pohltiť starú mamu, aby zlo mohlo ublížiť aj dievčatku.
No z optimistického pohľadu nám Červená čiapočka dáva aj presný návod, čo robiť a ako sa brániť. Je to také jednoduché: treba posilňovať tie prastaré vzťahy medzi najmladšou a najstaršou generáciou (opak sociálneho dištancu) a spoločne sa dostať z „brucha zla“.
Uvedomujem si, že utrpenie, bieda, smrť sú súčasťou nášho života. To je základný stav, to je príroda. Tak sme boli zrodení. Cesta prežiť vedie len cez spoluprácu, zvyšovanie a rozširovanie dobra. Dobro je široký a ťažko uchopiteľný pojem. Niekedy je to letmý úsmev, niekedy pochvala, niekedy zmena zákona. V zásade je to cieľ pomôcť znížiť (a ak sa dá aj vyhnúť) utrpeniu čo najväčšieho počtu starších ľudí.
Myslím, že takto by to mala brať aj celá spoločnosť a nemala by sa ľuďom vo vyššom veku obracať chrbtom ako k neužitočným, ktorí len spotrebúvajú spoločenské zdroje a už ničím neprispievajú. Ľudia sa môžu snažiť zabrániť smútku zo starnutia a umierania tým, že budú aktívni a budú si opakovať, čo všetko urobili, komu pomohli, aké poslanie sme naplnili… Ale bez pozitívnej spätnej väzby od okolia a spoločnosti to ostane len v rovine svojpomocnej psychoterapie. A pritom stačí málo – prejaviť úprimnú úctu.
Vzťah spoločnosti k staršej generácii je spoľahlivým lakmusovým papierikom jej celkovej ľudskosti. Lebo darmo aktivisti rozprávajú o inklúzii a o rôznych spôsoboch prijatia (protežovania) rôznych „menšín“, keď zároveň ignorujú alebo celkom znevažujú tú najväčšiu a aj najslabšiu „menšinu“ – seniorov.
Dušan Piršel
