Ilustračný obrázok: Pixabay
Úvod:
V nedeľu večer bol vo vysielaní spravodajskej relácie „Rádiožurnál“ odvysielaný krátky šot o nízkej potravinovej sebestačnosti nášho štátu, v ktorom bolo konštatované, že Slovensko za prvých osem mesiacov tohto roku priviezli potravniny za štyri a štvrť miliardy eur, čo je o miliardu eur viac ako v minulom roku. Podľa slov predsedu Slovenskej poľnohodpodárskej a potravinárskej komory Emila Macha bolo v minulosti dovážaných okolo 700 kamiónov potravín denne, v budúcnosti to bude okolo 1000 kamiónov.
Pred pár rokmi som napísala krátke zamyslenie o „štátoch druhej kategórie“. Dnes je namieste otázka: „Do akej kategórie patrí v súčasnosti náš štát?“
V súvislosti so spomínanou správou o veľmi nízkej potravinovej sebestačnosti SR a zvýšenom dovoze potravín zo zahraničia je nutné zamyslieť sa nad tým, odkiaľ budú tieto potraviny dovážané, keď hrozí obrovská potravinová kríza v celej EÚ. Budú „vyspelé štáty“ ochotné vyvážať vlastné potraviny , ktoré budú potrebovať pre svojich obyvateľov do „štátov druhej kategórie“? A čo vlastne robí vláda SR a všetci kompetentní pre to, aby zabránili potravinovej katastrofe? V súčasnosti riešia iba vlastné mocenské „hry o tróny“. Potravinová sebestačnosť, zdravie a životy ľudí, ktorí sa prepadajú do čoraz väčšej chudoby ich nezaujímajú. Prečo by aj mali? Veď sú iba miestovládcovia, ako všetci im podobní v „štátoch druhej kategórie“.
Štáty druhej kategórie…
Ako vyzerajú? Tak ako ten náš.
V každom spolku, do ktorého ho milostivo prijali tie „silnejšie a vyspelejšie“ štáty, hrá len druhé husle.
Politici, ktorí ho riadia, dostávajú rozkazy a musia ich plniť. Ak nie, nahradia ich poslušnejšími a loajálnejšími, ktorým na vlastnom štáte a jeho občanoch nezáleží.
Preto taký štát nemá vlastný majetok a je len kolóniou tých „silnejších a vyspelejších“.
Preto sú jeho občania len lacnou pracovnou silou, ktorá má čo najmenšie práve a mnoho povinností.
Preto je taký štát potravinovo nesebestačný a občania sú nútení kupovať a jesť druhotriedne potraviny, ktoré by v tých „silnejších a vyspelejších“, končili len na skládkach. A nielen to. Ľudia sa tešia, že môžu nakupovať lacné oblečenie v sekáčoch, či ojazdené autá v bazároch. Kupujú to, čo občania „silnejších a vyspelejších“ vyhadzujú, lebo oni si môžu kúpiť nové a kvalitné.
Preto musia jeho občania jazdiť po rozbitých cestách od množstva kamiónov, ale štát musí na ich opravu žobrať peniaze od tých „silnejších a vyspelejších“. A že na nich zomierajú ľudia? Tragédia, na ktorej sa mnohí len priživia, ale nikto nehľadá skutočnú príčinu. A tou je, že štáty druhej triedy musia mať cesty druhej triedy. Musia strpieť obchodný diktát a ľudia musia poslúchať zamestnávateľov a pracovať na vlastné riziko, ak nechcú prísť o prácu.
V štáte druhej kategórie vzniká a je podporovaná samozvaná elita, ktorá cielene potláča skutočnú elitu štátu a národa. Preto môžu byť občania takéhoto štátu ohlupovaní a manipulovaní tvrdeniami o tom, ako sa majú dobre.
V štáte druhej kategórie sa cielene potláčajú a nedodržiavajú ľudské práva a upozorňovanie na neprávosť a nespravodlivosť je označované ako extrémistické konanie.
Štát druhej kategórie musí slepo plniť nariadenia „silnejších a vyspelejších“ a nakupovať nepotrebné zbrane za peniaze, ktoré si musí požičať, alebo obrať o ne vlastných občanov.
A bežný občan štátu druhej kategórie?
Premýšľa nad tým, prečo je to tak. Prečo mu tí, ktorí sú zodpovední za stav štátu dokážu bezočivo klamať do očí a nedokážu aspoň raz povedať pravdu? Prečo sa mu bezočivo smejú do očí a považujú ho za hlupáka, ktorého môžu beztrestne svojím arogantným správaním urážať ? Prečo sa ho snažia presvedčiť, že to, ak z neho urobia ešte väčšieho chudáka, bude len pre jeho dobro?
A tak sa štát druhej kategórie postupne prepadá do väčšej závislosti a chudoby, ktorá sa prejavuje veľkými rozdielmi medzi bohatou vrstvou a tou, ktorá poctivo pracuje a tvorí hodnoty. Často sa stáva, že občania takého štátu napokon prejavia svoju nespokojnosť s biedou a s tým, ako sa správajú vládnuce elity. Vtedy sa ukáže pravá tvár vládnucich elít, ale aj hodnota štátu. Nastupujú reštrikcie voči občanom, cenzúra, potláčanie práva na informácie, ale aj slobody slova. Nastáva prenasledovanie ľudí s iným názorom a ich šikanovanie a ponižovanie, ktoré sa v súčasnosti bežne robí mediálnym lynčovaním, či cieleným vytesňovaním zo spoločnosti. Žiaľ, v štátoch druhej kategórie napokon tí, ktorí sú vybraní vládnuť, neváhajú použiť voči vlastným občanom aj hrubú silu.
To, aká je skutočná úroveň nášho štátu, ukážu najbližšie mesiace.
Devana
Slnovratovo 14. november 2019
