Ilustračný obrázok: flickr
Nepochybujem, že ilustračný obrázok z kultového albumu a rovnomenného filmu od Pink Floyd pozná každý náš čitateľ. Nepochybujem ani o tom, že väčšina čitateľov rozumie metafore bielej steny ako umelej hrádze, ktorú okolo nás stavia inštitucionalizované vzdelanie, štátom presadzovaná kultúra a mainstreamové médiá.
Ale aj keď o tom všetkom vieme, celkový dojem máme depresívny, podobne ako z filmu a scenára show Pink Floyd. Stena už mnohokrát spadla, čo si vyžiadalo veľa úsilia a energie, ale po čase zas stojí na svojom mieste.
Je to podobné ako s Matrixom. Vieme o ňom, vieme, že žijeme v ilúzii, ale nedokážeme sa dostať von. Čakáme na záhadného Morfea s tou správnou kapsulou.
Ale čo ak je všetko inak? Veci možno fungujú oveľa jednoduchšie, ale zato zákernejšie. Zrejme nežijeme v dômyselných inkubátoroch napojení cievami na hadičky a nervami na svorkovnicu superpočítača. Čo ak tie obrázky, ktoré sa nám pred očami mihajú na bielej stene, nevytvára nejaká superinteligencia, ale premietame si ich tam sami?
Na tejto predstave nie je nič zázračného ani záhadného. Náš mozog pracuje neustále, aj keď spíme, a jeho hlavnou prácou je vytvárať „obrazy“. Vzdelávanie, kultúra a médiá nás vlastne len učia, aké obrazy si máme vytvárať o svete. všetko ostatné beží samo – automaticky.
Verím, že ani toto nie je pre našich čitateľov nič objavného. Verím, že všetci majú rozvinutú fantáziu a predstavivosť. Všetci si dokážu pred očami premietať vlastné obrazy a aj sami vedia, že sú to ich obrazy, a vedia si ich do istej miery ovládať. No často si nedokážeme uvedomiť, že aj tie obrazy, ktoré sme nevytvorili my, ale implantoval nám ich „Matrix“, sa nedokážu na našu bielu stenu premietať samy. Potrebujú na to náš mozog. Aspoň jeho malú časť, ktorú si Matrix dokázal „domestikovať“.
Buďme v tejto úvahe dôslední a pripusťme, že nielen premietané obrazy, ale aj tú bielu stenu, ktorá je okolo nás, si vytvárame sami. Samozrejme, po dôkladnej kultúrno-vzdelávacej inštruktáži od Matrixu.
Biela stena je naše mentálne väzenie, ale možno ten nápad – zbúrať ju – nás vydesí, lebo nevieme, čo je za ňou. Je to naše väzenie, ale aj náš úkryt. Poznáme to tam a bojíme sa neznáma.
No ak tú stenu vytvárame sami, a uvedomíme si ju veľmi presne, keď sa nám podarí zastaviť to naučené vyváranie obrazov, tak vôbec nič netreba búrať. Stačí prestať ju stavať a ona zmizne. Žiaľ, len na chvíľku. Niečo za ňou uvidíme, čo možno navždy zmení náš život, no nezmizne navždy. Návyk nášho mozgu stavať stenu a premietať na ňu obrazy je taký silný, že sa bude snažiť čo najskôr znovu ovládnuť situáciu.
Čo uvidíme, keď zmizne stena? Čo je to tajomstvo, ktoré pred nami úzkostlivo Matrix chráni?
Tušíme, že reálny svet mimo zvykovo vytváraných obrazov funguje celkom inak. Ale aj keď to vieme, a existuje viacero možností, ako to zistiť a aj dozvedieť sa o reálnom svete viac, kým existuje táto stena, veľmi nám to nepomôže. To hlavné, čo pred nami Matrix ukrýva za touto stenou – sme my sami.
Náš potenciál, naše skryté možnosti, o ktorých ani nevieme a preto s nimi nepracujeme a nevieme ich využiť.
