Žijeme v podmienkach, kedy pri akejkoľvek, hoci dobročinnej, aktivite musíme brať do úvahy aj ekonomickú stránku. To sa v plnej miere týka aj zdravotníckych zariadení. Táto téma rezonovala aj na 9. slovenskej konferencii paliatívnej medicíny, na ktorej som sa zúčastnil a pod dojmami ktorej som formuloval aj tento príspevok.
Lôžka musia zarábať. Keď si lôžko nezarobí na seba, musia tie financie pritiecť z iných zdrojov. To znamená, že v rámci zdravotníckeho zariadenia sa znížia výdavky naplánované na iné činnosti. Napríklad investície do prístrojov, personálu, do liekov, do priestorov. Je klamom, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti (alebo napokon akejkoľvek služby) je možno udržateľne prevádzkovať „na dlh“, bez ohľadu na ekonomiku.
Ako mi napísal môj priateľ lekár. Robím dlho v systéme a môžem s určitosťou povedať, že tie „krátenia“ na podklade štopkania „milosrdenstva ekonomickej neefektivity“ si napokon vždy odnesie pacient. Nedostatok hospicov, podpory pre chronicky chorého pacienta a jeho blízkych nie sú výsledkom apriórnej zvlčilosti, ale práve ekonomických faktorov. Hospice nie sú, lebo si na seba nezarobia. Je ich málo, lebo neexistuje ekonomická podpora. Existujúce zdroje nie sú ani na úrovni ich prežitia. Toľko stanovisko môjho priateľa.
Pracoval som v nemocnici a zdravotníctvo je v línii mojich záujmov aj v súčasnosti.
Súhlasím, a som presvedčený, že z tohto dôvodu sa kopili chronickí pacienti v nemocniciach. Lenže nemocnice si to nemohli dovoliť a nebolo ich kam posunúť. Tak ich púšťali domov. Bez následnej starostlivosti. Keby si ich nechali, tak by im chýbali lôžka pre akútne prípady.
Potom je nutné riešiť ťažké dilemy – koho obetujeme. Päťdesiatnika s infarktom, alebo necháme ťažko mobilného 90-tnika na lôžku? Alebo naopak?
Údajne v Českej republike, keď je zjavné, že pacient nevyžaduje komplexnú nemocničnú starostlivosť, ale podporu a pomoc, rehabilitáciu, ide automaticky na oddelenia dlhodobo chorých. Dostáva špeciálne prispôsobenú starostlivosť napríklad tú fyziatrickú.
U nás sme zlikvidovali prakticky všetky takéto oddelenia. Zoberme si Bratislavu. Štyri veľké nemocnice a pokiaľ sa nemýlim 2 liečebne pre dlhodobo chorých. Z toho vyplýva, že ľudia končia doma nedoliečení, bez ďalšej pomoci. Poisťovne to nechcú platiť, riaditelia takéto prípady nechcú, lebo sú nezárobkové. A starí, chorí končia v prázdnote.
Nie je to však chyba medicíny, ale jej riadenia. A obávam sa, že tejto téme sa politická elita vyhýba a evidentne neláka ani voličov.
Títo núdzni a dodýchávajúci pacienti nie sú ani ekonomicky ani mocensky zaujímaví pre štát. Nejako sa upracú. Oni neprídu manifestovať, s nimi nikto bombastický článok v novinách neurobí.
Mnohí zdravotníci by radi systém zmenili, ale nemajú možnosti ako. Tí, ktorí robia v tomto odbore dlhodobej starostlivosti sú vyhorení, rezignovaní. Každý malý krok dopredu, ťažko vybojovaný, je „potrestaný“ dvoma krokmi späť. Každé zlepšenie stojí priveľa úsilia a energie.
A politikov, ako keby zvlášť vyberali podľa hrúbky kože. Utrpenie vlastných občanov, s ktorými už nemôžu počítať ako s potenciálnymi voličmi, im je spravidla celkom ľahostajné.
Dušan Piršel
