USA ako vzor (indície Pavla Janíka)

Turbulencie na súčasnej domácej i medzinárodnej scéne a najmä vo sfére bezpečnostných zložiek nevdojak podnecujú úvahy o neblahých javoch z bližšej i vzdialenejšej minulosti.
 
V USA od vzniku v roku 1947 CIA žila v pokoji a nik sa jej a prezidentovi do ich remesla nemiešal. V decembri 1974 však v New York Times začal vychádzať seriál článkov Seymoura M. Hersha o obvineniach CIA z viacerých prečinov. Išlo najmä o operáciu CHAOS. Supertajnú akciu zameranú na nelegálne sledovanie a odpočúvanie tisícok Američanov, ktorí boli v podozrení, že nechápu správne hodnoty demokracie a majú vlastnú víziu práv a slobôd.
 
Prezident Gerald Ford v nádeji, že vec formálne vyrieši, zriadil komisiu na čele s viceprezidentom Rockefellerom pre vyšetrovanie činnosti CIA vnútri USA. Komisia v podstate veľa nezistila a ani o to nemala záujem.
 
No zakrátko vyplávali na povrch ďalšie obvinenia. Dokonca z vrážd nepohodlných politikov cudzích štátov a zo zneužitia celej Intelligence Community – systému spravodajských služieb USA. Tak v roku 1975 Senát konštituoval komisiu na čele so senátorom Frankom Churchom, ktorá sa zamerala na ilegálne aktivity a programy. Ešte v tom istom roku Snemovňa reprezentantov vytvorila komisiu na prešetrenie rozpočtu spravodajských služieb a legálnosti tajných operácií. Jej vedením bol poverený Otis Pike.
 
Ukázalo sa, že rozpočet spravodajských služieb USA – a to aj sumárny – je veľkou neznámou a pre Kongres nie je dostupný. Dokonca ani zástupcovia General Accounting Office – akejsi hlavnej učtárne štátu – nemohli k veci nič povedať. Len sa priznať, že nevedia. Šéf CIA William Colby pred komisiou odmietol o rozpočte vypovedať. Zdôraznil len, že väčšina peňazí šla oprávnene na hlavné priority – Sovietsky zväz a Čínu. A to im musí stačiť.
 
Odporúčania komisie požadovali zlepšiť riadenie CIA, zdokonaliť kontrolu Kongresom a zodpovednou exekutívou. Sprísnenie dohľadu nad skrytými akciami a zákaz vrážd.
 
Zaujímavý je Hughes-Ryanov dodatok k zákonu o národnej bezpečnosti: „Každá tajná operácia musí byť podložená nálezom prezidenta o jej význame pre národnú bezpečnosť USA.“ To je politické a právne krytie CIA.
 
O zverejnení konečných záverov komisie sa v Kongrese vášnivo diskutovalo. Iróniou je, že Kongres nevedel, čo vlastne obsahujú. Colby opäť strašil mimoriadnym poškodením národných záujmov. Pike odpovedal, že vie, čo v správe je, a nemyslí si, že môže dôjsť k takýmto dôsledkom. Napokon Kongres bez toho, aby dokument poznal, hlasoval proti zverejneniu.
 
Američania vytvorili ohromnú organizáciu, ktorej sa sami boja. Predstavuje skutočne nebezpečnú bezpečnosť.
 
Tvrdá hra pokračuje
 
Najlepšie je, ak sledovaný záujem potvrdia demokratické voľby. Vedel to William Colby, keď v roku 1953 prišiel do Ríma, aby kresťanským demokratom poskytol finančnú podporu proti komunistom. Colby priznáva že to bola nelegálna činnosť, ale išlo o víťazstvo demokracie, tak sa tým veľmi netrápil.
 
Medzičasom CIA uvoľnila celý rad materiálov o svojich aktivitách proti riadne zvolenému prezidentovi Guatemaly. V roku 1950 v riadnych voľbách zvolili do prezidentského úradu Jacoba Arbenza Guzmána. Spojené štáty v tom videli ohrozenie svojich národných záujmov a CIA začala realizovať destabilizačné aktivity. Prvý plán podpísal ešte prezident Truman v roku 1952. Mal názov FORTUNA. Do činnosti zapojili aj nikaragujského diktátora Somozu. Chceli do vedenia krajiny dosadiť proamerického generála Carlosa Castilla Armasa. S krycím menom Calligeris.
 
V rámci plánov operácie vyhotovili zoznamy osôb, ktoré mohli byť zavraždené, a iných ľudí, ktorých považovali za potrebné uväzniť. Napokon sa však akcia neuskutočnila. Neskôr – v roku 1954 – prezident Dwight Eisenhower podpísal iný plán s označením SUCCESS.
 
Schválili rozpočet na psychological warfare, political action, subversion and small paramilitary war. Teda na psychologické bojovanie (čiže propagandu), politickú akciu, podvratnú činnosť a malú vojenskú operáciu. Prezident Guzmán podľahol nátlaku, 27. 6. 1954 podal demisiu a do prezidentského úradu konečne dosadili generála Armasa. Jeho ľudia potom zavraždili a uväznili stovky občanov Guatemaly. Medzi dokumentmi operácie SUCCESS sa nachádza aj 19-stránková príručka ako vraždiť. Study of Assasination.
 
Geopolitické gravitačné pole Washingtonu
 
Udalosti v Chile sú priam inštruktážou tajných akcií. V pripravovaných voľbách v roku 1964 Spojené štáty všetkými prostriedkami podporovali kandidáta kresťanskodemokratickej strany Eduarda Freia. Investovali do volieb tri milióny dolárov. Voľby však s veľkou prevahou vyhral Salvador Allende. To vyvolalo paniku amerických investorov – najmä ITT, International Telephone and Telegraph. Začali vyvíjať obrovský tlak na vládu USA, veď v Chile investovali okolo 150 miliónov dolárov. ITT na operáciu proti Allendemu ponúkala príspevok milión dolárov.
 
V porovnaní s ich stratami spôsobenými znárodnením v Chile to bol bagateľ. Veď odstupné, ktoré im Allendeho vláda bola ochotná zaplatiť, nepresahovalo 35 miliónov dolárov. V Chile však určite išlo o viac. Hovorí o tom stará známa Monroe Doctrine. Podľa nej Stredná a Južná Amerika sú v strategickom záujme USA.
 
Spojené štáty sa v duchu tejto doktríny pokúsili zabrániť, aby riadne zvolený Allende prevzal prezidentský úrad. To ich stálo osem miliónov dolárov. Opäť neúspech. Keďže sa to nepodarilo, nastúpila tretia etapa, podpora prevratu generality chilskej armády. V septembri 1973 Salvador Allende pri prevrate zahynul.
 
Zapletenie sa USA do volieb a do pokusu zabrániť Allendemu, aby prevzal úrad, je historická skutočnosť. Dnes je známe, že prezident Richard Nixon – po volebnom víťazstve Allendeho – uložil CIA organizovať v Chile ekonomický chaos. Hovoria o tom materiály Národnej rady bezpečnosti USA – National Security Council. Úsilie znemožniť Allendemu nastúpiť do štátnickej pozície dokumentujú aj záznamy rozhovoru veľvyslanca USA v Chile s nezvoleným kandidátom na prezidenta Freiom.
 
O príprave prevratu v Chile hovorí tajný projekt CIA s kódovým názvom FUBELT. Je zrejmé, že prevrat CIA podporovala dodávkami zbraní, financovaním mediálnych kampaní i opozičných síl zapojených v prevrate. Napriek tomu existujú ešte niektoré otázky, ktoré dodnes trápia aj Američanov. Otázkou je najmä miera účasti CIA v samotnom prevrate.
 
A napokon zodpovednosť spravodajských služieb USA za vraždy Pinochetovi nepohodlných ľudí v zahraničí. Najmä Orlanda Letelliera a Ronniho Mofita priamo vo Washingtone. Aj generála Prattsa a jeho manželky v Buenos Aires. Vinníkov uvedených vrážd usvedčujú dokumenty tajnej služby DINA. Operácia CONDOR. Napokon postoj USA a Veľkej Británie k chilskému diktátorovi Pinochetovi je v príkrom rozpore s deklarovaným postojom k ľudským právam. Vlády oboch krajín vedeli veľmi podrobne, čo sa v Chile po prevrate deje a že Pinochetova junta zavraždila tisícky občanov krajiny i cudzincov vrátane Američanov.
 
Vzdušná zrážka superveľmocí
 
Známy je prípad KAL 007 – zostrelenie civilného juhokórejského lietadla v auguste 1983 sovietskym stíhačom nad Kamčatkou aj s 269 cestujúcimi na palube. Na tragédii sa nedá nič zmeniť, ale fakt je, že lietadlo sa o 200 kilometrov odchýlilo od trasy a dostalo sa hlboko nad územie Sovietskeho zväzu.
 
Ťažko uveriť, že skúsená posádka KAL 007 sa jednoducho pomýlila. Najmä, keď z riadiacej veže v Anchorage bola na odchýlenie sa z trasy upozornená. Tak prečo? Existujú dve verzie. Podľa americkej civilné lietadlo bolo cynicky zostrelené s plným vedomím pilota. Dokumentovali to záznamom spojenia medzi ním a riadiacou základňou. Známa je však aj skutočnosť, že Američania tento záznam upravili.
 
Sovieti tvrdili, že pilot SU-15 si KAL 007 pomýlil so špionážnym lietadlom RC-135. Spojené štáty pripustili, že RC-135 naozaj vykonávalo v tom čase špionážne úlohy v blízkosti Kamčatky a vo vzdialenosti asi 120 kilometrov prekrížilo let KAL 007. Teda podozrenie, že obe lietadlá (civilné i špionážne) spolupracovali, nie je vyvrátené.
 
Poučenie z 50. rokov 20. storočia
 
Známa je akcia KÁMEN. Štátna bezpečnosť zriadila v pohraničnej oblasti falošné pracoviská americkej spravodajskej služby . Potom agent Štátnej bezpečnosti ponúkal osobám, o ktorých sa ŠtB dozvedela, že hľadajú možnosť emigrovať, zabezpečenie prechodu cez zelenú hranicu. Keď sa dohodli, povodil ich po Šumave až sa napokon dostali k „Američanom“. Tí ich ponúkli americkými cigaretami, ktoré vymenili za informácie o aktivitách proti novému režimu. Možno aj vymyslenými. Po výsluchu mali zabezpečiť ich prevoz ďalej do Nemecka. Po ceste inscenovali prepad príslušníkmi bezpečnosti a cesta do Nemecka sa skončila na Pankráci či v Ruzyni.
 
Bol to špinavý trik. Predovšetkým je pravdepodobné, že niektorých ľudí agent na emigráciu nahovoril, a potom akciu začal vykonávať vo vlastnej réžii. Končilo sa to vraždami. Motívom boli peniaze a cennosti, ktoré si ľudia so sebou brali pre zabezpečenie nového života v zahraničí.
 
Neskôr boli podobné aktivity vylúčené. Československo vykonávalo zväčša dezinformačné operácie. Inými boli akcie vplyvu zamerané na podporu vlastných a spojeneckých záujmov na medzinárodnej úrovni, na podporu mierových organizácií vo svete a Hnutia nezúčastnených krajín. Uskutočňovala sa aj diskreditácia zahraničných inštitúcií a osôb, ktoré pôsobili proti nášmu štátu. Iné aktívne opatrenia by boli v rozpore s politickými cieľmi krajiny.
 
Na pozadí uvedených skúseností možno posúdiť, kam sme dospeli po vyše 30 rokoch od konca studenej vojny – tak v domácich reláciách, ako aj v globálnych dimenziách.