Životný príbeh holandského maliara Vincenta van Gogha je jedným z najznámejších. Strastiplný osud umelca, ktorý vďaka priam nadľudskej námahe vydať zo seba to najlepšie a vytvoriť diela oslavujúce krásu prírody a života prostredníctvom farieb, dojímavo zachytil vo svojej svetoznámej knihe Smäd po živote spisovateľ Irving Stone. Pre naplnenie svojho poslania nedbal Van Gogh na vlastné psychické a fyzické sily, čo ho stálo najmä duševné zdravie a vyústilo do incidentu s odrezaným uchom, ale aj v jeho tragickú smrť.
Z van Goghovho života sú samozrejme dochované detailné fakty, no ja sa netradične prenesiem za jeho koniec. Kto vlastne stál za jeho posmrtným úspechom, keď v priebehu dvadsiateho storočia jeho meno vystúpilo do hviezdnych výšav a jeho obrazy sa začali predávať za vysoké sumy?
Veľmi blízky vzťah Vincenta s jeho mladším bratom Theom, ktorý mu pravidelne posielal mesačné príspevky pohybujúce sa od 100 do 150 frankov, aby Vincent – žijúci celý život v chudobe – vôbec prežil, je dobre známy. Tento spôsob podpory sa stal pre jeho umeleckú tvorbu nevyhnutným. Theo bol zároveň jediným Vincentovým spoločníkom, dôverníkom a kritikom a poradcom jeho diel a svojmu bratovi veľmi prial úspech, keďže sám – ako znalec umenia a úspešný obchodník s obrazmi – bol o jeho jedinečnom talente, ktorý predčil dobu, presvedčený. Nikdy sa nevzdal myšlienky, že jeho brat musí raz uspieť.
Po tragickej smrti Vincenta nabral prudký, tragický spád aj život Thea. Bratova samovražda ho zlomila, robil si výčitky. Krátko po jeho smrti zažil Theo, aj v dôsledku vlastných zdravotných problémov, psychický kolaps a svojho brata prežil len o šesť mesiacov – zomrel v roku 1891 vo veku 33 rokov.
A vtedy na scénu prichádza Theova žena Johanna van Gogh – Bonger.
Bola to ona, kto zdedil obrovskú, no vtedy bezcennú zbierku Vincentových obrazov a kompletnú korešpondenciu bratov. Vedela, čo obrazy pre jej muža Thea znamenali a akú hlbokú vieru mal vo svojho brata. Z Francúzska sa presťahovala do Holandska a upriamila sa na to, aby svet poznal Vincentov príbeh a dielo. Skatalogizovala obrazy a pripravila ich na vystavovanie. Začala organizovať výstavy (prvá veľká retrospektíva sa uskutočnila v roku 1905 v Amsterdame), ktoré boli pre vtedajšiu umeleckú scénu šokujúce, ale postupne získavali uznanie po celej Európe. Majstrovským ťahom bolo vydanie listov Vincenta a Thea, ktoré odhalili nielen Vincentovu chorobu, ale aj jeho inteligenciu a hlbokú lásku k umeniu, prírode a k človeku. Tieto listy presvedčili svet o tom, že Vincent nemal len psychické problémy, ale bol tiež výnimočný a extrémne citlivý mysliteľ a pozorovateľ a silnel záujem aj o jeho diela. Johanna zároveň vychovávala malého syna – Vincenta Willema van Gogha narodeného len niekoľko mesiacov pred smrťou strýka Vincenta a krátko pred smrťou jeho otca Thea, ktorého tiež viedla stopami umenia a k pochopeniu dôležitosti strýkovej práce.
Vincent Willem nakoniec vyštudoval stavebný odbor a stal sa z neho úspešný, finančne nezávislý stavebný inžinier. Po smrti svojej matky v roku 1925 sa stal konečným dedičom rozsiahlej zbierky obrazov, kresieb a listov strýka Vincenta. Jeho matka Johanna už vykonala v propagácii diela kus práce, záujem o Vincentove obrazy rástol a Vincent Willem dostával vysoké finančné ponuky. No uvedomoval si obrovskú kultúrnu hodnotu dedičstva a namiesto predaja previedol v roku 1962 zbierku na Vincent van Gogh Foundation. V spolupráci s holandským štátom zabezpečil, že bude postavené múzeum, kde bude zbierka trvalo vystavená a prístupná verejnosti, k čomu došlo v roku 1973. Múzeum van Gogha v Amsterdame je dnes jedným z najnavštevovanejších múzeí na svete a uchováva najväčšiu zbierku Vincentových diel. Synovec Vincenta van Gogha tak definitívne zavŕšil zviditeľnenie strýkovho odkazu, silné rodinné putá a láska k umeniu zabezpečili nesmrteľnosť dnes jedného z najznámejších maliarov všetkých čias.
Hoci túto skutočnosť zachytávajú len niektoré zdroje, traduje sa, že to bola Johanna, ktorá sa postarala aj o to, aby nerozluční bratia boli po smrti opäť spolu: V roku 1914 dala exhumovať Theove pozostatky a z Utrechtu zabezpečila ich prevoz do Auvers-sur-Oise vo Francúzsku, kde je pochovaný Vincent. Na ich hroby stojace vedľa seba zasadila brečtan, ktorý sa spletá a symbolizuje v ich prípade hlbokú bratskú lásku a nesmrteľnosť ich puta.
Vincent van Gogh bol zložitá osobnosť, no v svojej podstate mimoriadna. Napriek permanentnému neúspechu, nepochopeniu, chudobe a osamelosti v spomínaných listoch Theovi často s nadšením písal o tom, ako pri maľovaní zažíval stav hlbokého naplnenia a za žiadnu cenu sa nechcel svojej tvorby vzdať. Písal so zanietením o farbách a prírode a o tom, ako túžil cez svoje obrazy sprostredkovať túto krásu ľuďom.
Irving Stone sa do príbehu o Vincentovi van Goghovi vžil s takou žičlivosťou, že vložil do neho krásnu mystickú scénu o neznámej žene, ktorá na Vincenta čakala pri jeho potulkách prírodou. Žena v bielom prejavila záujem o jeho život a tvorbu a Vincent sa jej s dôverou vyžaloval so všetkých bolestí a neúspechu, ktorý ho tak trápil. Neznáma ho s úsmevom a istotou ubezpečila o budúcej veľkej sláve, ktorej sa síce sám nedožije, no ktorá mu zabezpečí trvalé miesto medzi najvyhľadávanejšími maliarmi sveta, kedy sa meno Vincent van Gogh bude vyslovovať s úctou a rešpektom. Scéna skončila prebudením Vincenta, ktorý síce ženu po úmornom hľadaní viac nenašiel, ale jej proroctvo vnieslo v príbehu do jeho duše pokoj a nádej.
A americký spevák Don McLean venoval maliarovej pamiatke pieseň Starry, starry night, v ktorej mu vzdal hold, akého sa za života nepochopený umelec nedožil, hoci si ho zaslúžil. V piesni okrem priamych odkazov na Vincentove najslávnejšie diela, upriamenia pozornosti na jeho senzitívny prístup k tvorbe vyjadril – vo veľkej miere pravdivý – paradox Vincentovho mentálneho stavu veršom:
How you suffered for your sanity – Ako si trpel pre svoju príčetnosť,
čím vyjadril, že Vincent bol naopak vo svojej dobe jediný, kto videl svet pravdivý, pôvodný, rozžiarený jasnými farbami, hoci ho spoločnosť považovala za blázna.
Slávka