Ilustračný obrázok: Pixabay
Folklór ázijských Eskimákov (Čukotský polostrov) s naratívom paralelného tvorenia symbiózy živelných síl prírody a potrieb človeka, zapísaný v roku 1971 sovietskym folkloristom G. A. Menovščikovom, preložený z ruského originálu Тыкывак, pre slovenské publikum prvýkrát.
Tykyvak – to je ten, keď je veľký mráz a praská z neho zem. Ako sa hovorí, za starých čias žil cez úžinu v Kygmiku jeden mládenec. Bol veselý, silný, odvážny a všetko chcel vedieť. Len jednu vec nemohol strpieť: počúvať ako v krutom mraze praská zamrznutá zem. A tak raz povie: ,,Čože to tam stále praská a praská bez prestania? Akonáhle udrie mráz, príde taký tresk, že nie a nie spať! Dnes nemôžem usnúť, pôjdem pozrieť na Tykyvaka, možno to on chodí okolo a aspoň uvidím, kto je zač.“
Skončil sa deň, nastala noc. Povečerali. Mládenec žil s matkou a otcom, ženu ešte nemal, najedol sa, obliekol.
,,Kamže si sa do noci vybral?“, pýta sa otec.
,,Idem na Tykyvaka pozrieť, prečo stále v noci so zemou praská.“
,,Nemal by si za ním chodiť“, dohovára mu matka.
Nepočúvol mládenec a vybral do tmavej noci. Vzal si harpúnu, hrot, plavák ušitý z kože mladého tuleňa, šišku – všetko vybavenie, s ktorým lovil v kajaku a pobral sa do tmy. Noc bola tichá, pokojná. Zrazu sa nablízku ozvalo prasknutie. Mládenec siahol po harpúne a zamieril na miesto, odkiaľ zapraskalo. Znova zapraskalo, no nikde nikoho, až zrazu – z ničoho nič sa vynoril človek. Blíži sa bližšie a bližšie, a tu padá, priľne k zemi.
,,Tak to je on“, pomyslel si mladík, namieril harpúnou, švihol a hodil ju po ležiacom. A zrazu všetko zmizlo: človek, harpúna, zostal iba hrot.
Vrátil sa mládenec domov naprázdno, ľahol si spať. Prešlo niekoľko dní. Dvakrát prišiel na rovnaké miesto, nikoho však už nestretol. Na tretí raz prišiel, vidí: pred ním vysoká hora, na vrchole zemľanka. Vyštveral sa na horu, vošiel do zemľanky, tam muž so ženou. Vykloní sa človek z baldachýnu a hovorí: ,,Nože, poď sem hore! Prečo si prišiel?“
,,Pre nič som neprišiel, proste iba tak“, odpovedá mládenec.
,,Aha“, zamrmle človek a prikáže žene: ,,Priprav rýchlo jedlo pre hosťa! Korene uvar, žalúdok z tuleňa, aj všetky črevá. Nech vnútornosti zje!“
Žena začala variť korienky s mäsom a keď bolo uvarené, muž jej hovorí: ,,Teraz nakŕm hosťa! Čoskoro sa musí pobrať domov, skôr než nastúpi noc.“
Priniesla žena v miske navareného jedla a mládenec všetko schuti zjedol. Človek hovorí: ,,Teraz sa pober domov! Musíš sa vrátiť včas. To iba my chodíme, kde treba a nevraciame sa. Ty si teraz zjedol nielen mäso, korienky, ale aj svoju harpúnu. No a teraz choď!“
Ako to človek povedal, mládenec vstal a pobral sa domov. Ako tak kráča, rozbolel ho žalúdok tak veľmi, že nevládze ísť. Harpúna vo vnútri bodá a bodá, až rozdrvila celé vnútornosti. Zrána prišli ľudia k pobrežiu a vidia: mládenec leží mŕtvy, prebodnutý zvnútra vlastnou harpúnou. Priniesli ho domov, pochovali a odvtedy rozprávajú neposlušným deťom príbeh o vládcovi podzemia, ktorý trhá pre nový život zamrznutú stvrdnutú zem. Koniec.[1]
[1] МЕНОВЩИКОB, Г. А. 1974. Сказки и мифы народов Чукотки и Камчатки. Москва: Наука, c. 54 – 56. Preklad: Sonka Valovič Sazama
