Ilustračný obrázok: Pixabay
Čukotský folklór s motívom (užitočného) manželstva slnka a človeka, zapísaný v roku 1896 ruským etnografom V. G. Bogorazom na rieke Omolon, preložený z ruského originálu Солнца жены сказка pre slovenské publikum prvýkrát.
Bola dievčina a všetkých ženíchov odmietala. Prišlo Slnko v čase spánku, zmocnilo sa jej, vzalo si ju za ženu a odviezlo do neba na bielych polárnych jeleňoch. Kočovali po slnečnom lúči, až dosiahli neba; kočovali po nebi a na brehu Piesočnej rieky (*Mliečnej cesty) zastavili. ,,Pôjdem pohľadať brod, a ty tu zatiaľ čakaj“, hovorí jej muž. Iba čo odišiel, priletela k nej Takyneut, malý čierny chrobák a hovorí: ,,Och, buď opatrná! Cestou ťa prepadne vtáčí diabol a unesie k sebe. Najlepšie bude, ak si vymeníme šaty: ty si obleč moje čierne, a ja tvoje biele; vtedy sa pomýli, lebo nebude vedieť, koho odniesol.“
,,Dobre“, súhlasila žena Slnka a len čo si vymenili šaty, priletel vtáčí diabol, schmatol ju, odniesol ďaleko a posadil pod trávnatý korienok. Prišlo Slnko. ,,Pôjdeme“, hovorí muž Slnko bez toho, aby si niečo všimol, ,,našiel som pre nás brod.“ Išli, prešli cez rieku, prekliesnili sa cez slnečné plamene a zastavili až na svojej zemi. Začali spolu žiť.
Každý deň kočuje Slnko nebom z kraja do kraja, pasie svojich medeno-zlatistých jeleňov po celom šírom nebi, prechádza i nad hlavou opustenej ženy, ktorá naňho kričí spod trávnatého žalára. No jej hlas je slabý, nepočuť. Iba z jej brucha počuť silné búšenie slnečného dieťaťa. Začalo rásť dieťa v tele matky, začali starnúť čierne šaty chrobáka. nadišiel čas pôrodu. Šaty sa rozpadli a zajatkyňa s dieťaťom vyšli na svet. Postavili šiator na rovnakom brehu Piesočnej rieky. Zo svojich vlasov splietla lano, urobila slučky, začala loviť divých jeleňov a denne kŕmila svojho syna jelením tukom. Dieťa rástlo každým dňom, stalo sa veľkým chlapcom. Z koží divých jeleňov ušila šaty, jedny pre seba, jedny pre syna, jedny pre muža.
Prišla zima, Piesočná rieka zamrzla. Vyrobila pre syna luk z jeleních parohov a šípy z jeleních kostí. Hovorí synovi: ,,Tento šíp vystreľ cez rieku, a potom za nimi ďalšie, nech padnú všetky okolo šiatra – očami sleduj ich let a utekaj po ich stopách, do šiatra dobehneš cez ľadovú rieku a les.“
Dobehol do šiatra, vošiel dnu. Domáci hovorí: ,,Čí je to chlapec?“
,,Sám si tak chodím po svete a hľadám svojho otca Slnko.“
,,A kto je tvoja matka?“
,,Tam žije za Piesočnou riekou na brehu.“
Napojený a nasýtený chlapec vzal otca za ruku, viedol ho okolo brehu, previedol cez rieku, doviedol do šiatra k materi. Keď uvidela muža, zaplakala. On ju objal a začal bozkávať.
,,Ako to, ty si tu zostala?“
Čierna Takyneut prišla za mnou a oklamala ma, vystrašila vtáčím diablom, dala mi obliecť svoje čierne šaty, obliekla mi moje biele a posadila pod trávnatý korienok. Kričala som odtiaľ na teba, no môj hlas k tebe neprišiel. Čierna Takyneut je teraz tvoja žena.
Išiel muž domov, pozerá si na ženu a nič nevraví. Nakoniec povie: ,,Od čoho je tvoja hlava taká strapatá? Daj, pohladím ťa po vlasoch.“ Položila mu hlavu na kolená, začal ískať vlasy, až zaspala. Opatrne odhrnul čierne vrkoče, pozrel jej na šiju, a šija u nej cudzia. Rozvial veľký oheň, chytil spiacu ženu a hodil ju do plameňa. Spadla na chrbát, zdvihla pravú ruku a začala preklínať: ,,Všetok tvoj národ bude nakazený; všetok tvoj národ bude rozpŕchnutý; všetok tvoj národ bude trpieť chorobami vo veľkých bolestiach; duchovia budú vytrhávať duše z ich tiel!“ Chytil lúč, prevrátil ju na brucho a zmĺkla tak naveky. Svoju ženu priviedol domov. Ona ho obliekla do ušitých šiat, ktoré boli najkrajšie v celom vesmíre. Potom išli navštíviť otca, spustili sa na zem po slnečnom lúči a hnali pred sebou stádo najvzácnejších nebeských jeleňov. Zať Slnko odovzdal svokrovi vzácny svadobný dar z neba, a otec nevesty – zaťovi čiernych jeleňov, deti zeme. Začali žiť.“[1]
[1] БОГОРАЗЪ, В. Г. 1900. Чукчи. Материалы по изучению чукотского языка и фольклора, собранные в Колымском округе. Санкт-Петербург: Типография Императорской Академии наук, c. 176 – 178.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
Pridaj komentár