Tak znel jeden z komentárov, ktorý som si prečítala dnes ráno pod včerajšou recenziou knihy Semienko skazy, ktorú som uverejnila aj na mojom starom blogu…
Áno prší a prší… Chvíľu som pozorovala veľkú mláku, ktorá sa po výdatnom daždi začala tvoriť pri príjazdovej cestičke. Kvapky hustého dažďa na ňu dopadali a vytvárali zaujímavé obrazce z kruhov, ktoré spolu splývali a prelínali sa a znova som si spomenula na niečo, o čom často píšem a hovorím…
Riešenia veľmi vážnych problémov bývajú tie najjednoduchšie a sama príroda nám často dáva návod ako ich riešiť. Lenže to by sme museli mať otvorené oči a vidieť, otvorené uši a pozorne počúvať, otvorenú dušu a cítiť a najmä otvorenú myseľ a vnímať a myslieť.
Čo sa stane, keď na rozpálenú vysušenú zem dopadne jedna ojedinelá kvapka vody? Nestane sa nič. Jednoducho sa rozplynie v páľave a suchu…
Čo sa stane, keď takú na vysušenú a vyprahnutú zem začnú padať tisíce a tisíce kvapiek v podobe dažďa? Kvapky sa začnú spájať a vytvárať životodarnú silu, ktorá dokážu vrátiť život aj tam, kde je napohľad už všetko mŕtve a zničené…
Tak je to aj s nami ľuďmi… Jeden osamelý hlas pravdy ľahko zanikne na púšti neľudskosti a ľahostajnosti, ale keď sa ich spojí viac a viac, dokážu oživiť spoločnosť, ktorá bola spálená na popol ohňom nenávisti a roztrieštená na drobné čiastočky silou zla, neľudskosti a ľahostajnosti.
Áno, riešenia aj tých najvážnejších problémov sú v skutočnosti tie najjednoduchšie a sú priamo v nás samotných…
Devana
Slnovratovo 17. máj 2023
Pridaj komentár