Absolútne kladná báseň (Vojtech Mihálik)

Dočítal som sa v opatrnej tlači,
že zápor sa len spiatočníkom páči.
Nuž odvrhol som negatívne „nie“
a píšem absolútne gatívne.

Manželka na mňa výčitky len chrlí:
– Si nevrlý, buď aspoň trošku vrlý.
Opakujem si znova dôrazne:
správaj sa medzi ľuďmi horázne.

Už dávno predsa vyskúmali znalci,
že kultúrni sme, že sme andertálci.
Mlč! Chaj ma dopovedať! Koľko dní
si voči mne tak okrôchane žný?!

Ja borák čuším, lebo srdce skrehlo
mi hrôzou, že sa zo mňa má stať mehlo,
že po celý čas, kým sme nažive,
majú byť naše vzťahy vraživé.
Keď násytne svoj slovný koncert dohrá,
čaká nás ešte pozitívna mohra.
Človek sa pri nej celý upachtí.
A ona zatiaľ lakuje si chty.

Slová, čo skromne vložil som jej do pier,
ma obletujú ako nočný topier,
až sa ma chytá rvozita. Len pár
pokojných chvíľ a zavládne tu švár!
No božiec jazyka sa vdojak znova zviecha
a hneď je v ťahu vysnívaná plecha.

– Najdrahšia, veď sa v citoch ustáľme
a správajme sa k sebe utrálne!
– Chceš zabudnúť, čo zomlelo sa včera?
A to je podľa tvojej mienky vera?
O blondíne, čo zmizla do Dožier,
mi tvrdíš, že to bola tvoja ter?

– Ach, ako prežrieť pilulku tú horkú?
Cez Mecko cestovala priamo z w Yorku
a všetko bolo slušné napokon.
Som čistý ako na reklame ón.

Rak sa mi resti premieňajú v žiale,
aj keď sú moje úmysly vždy kalé
a moja cnosť až do oblohy čnie –
v jej pohľade je všetko botyčné.
Deľa čo deľa žiaľ sa vo mne zvíja,
už sa ma z toho chytá uralgia.
Ísť do mocnice? Tam sa uživím:
napíšem krológ, budem duživým.

Čo vyčítate z tejto kladnej básne,
v živote sotva býva slané-mastné.
A jej, tej vďačnici, ja naskutku
odopriem vädzu, tobôž zábudku.

Veď iste beský boh ma takto trestá,
že z nevesty mi zostala len vesta –
a tlač, tá márne na mňa nalieha,
keď z nehy sa mi vyškiera len ha.