V dejinách krajín sa vyskytujú udalosti, ktoré sú ako semafory na križovatke a usmernia celú krajinu na úplne inú cestu, než šla dovtedy. Takou križovatkou bol pre našich predkov napríklad Mníchov 1938. Pre nás, nepochybne, to bol včerajšok.
Terorizmus, ako spôsob presadzovania určitej politiky všetkými prostriedkami, vrátane fyzického násilia, nemá nič spoločného s demokraciou a zákonnosťou. Sympatie k takému spôsobu sú na míle vzdialené aj obyčajnej ľudskej slušnosti. Normálnym ľuďom, ktorí majú rozum a srdce na pravom mieste, netreba nič podrobne vysvetľovať, všetko veľmi dobre chápu.
Včerajšie a dnešné udalosti, a reakcie niektorých ľudí v médiách, svedčia o tom, že niektorým osobám je zbytočné niečo podrobne vysvetľovať. Poškodenie ich osobnosti a mravných hodnôt je natoľko hlboké, že bude najlepšie držať sa od nich čo najďalej, nedovoliť im kontaminovať náš život. Včerajšok bol bodom zlomu. Viac nie je možné predstierať, že progresivizmus za každú cenu je cestou ku šťastiu a k porozumeniu medzi ľuďmi. Podpora tejto cesty je návratom k barbarským časom spred Veľkej Moravy, je to cesta, ktorá Slovensko vrhá na úroveň Subsaharskej Afriky a je to samovražedný smer. Lebo čo očakávajú politici, keď sa ujmú vlády v krajine, v ktorej zaviedli politické vraždy ako bežnú prax?
Bod zlomu… nie je prijateľné, aby nás takíto politici, novinári a verejne činné osoby poučovali o demokracii, tolerancii a láske. Jediné, čo by v tomto momente od nich bolo prijateľné, a čo by dávalo istú nádej na budúce spolužitie v mieri, by bolo, keby pokorne predstúpili pred kameru a tichým hlasom všetkých na Slovensku poprosili o odpustenie.
Na žiadne iné slová zvedaví nie sme.
U nás ste skončili!
Pridaj komentár