Ilustračný obrázok: flickr
Výchova, ktorú som ako chlapec dostal v otcovskom dome, samozrejme, nebola bez chýb. Moji rodičia sa však úspešne vyvarovali omylov, s ktorými som sa neskôr stretol v mnohých podobných domoch. A za mnoho dobrých vlastností, ktoré som mal ako chlapec alebo ktoré mi snáď ešte ostali ako dospelému, pramenili len v spôsobe mojej výchovy.
Len vďaka tomu, že som ako dieťa tak často počul otca rozprávať o obecnom dobre, stalo sa aj pre mňa obecné dobro centrom pozornosti. Keď som videl, aké protivné je môjmu otcovi každé konanie, ktoré vychádza z bezohľadnej ziskuchtivosti, aj mne sa navždy sprotivilo sebectvo. Len preto, že doma sa takmer nikto neuchyľoval ku lži, vypestovali sa aj u mňa silné zábrany používať lož, hoci by mi mohla priniesť úžitok.
Otca a matku som vždy vídal ako neúnavne pracujú. Považoval som za celkom prirodzené, keď bolo treba, aby som aj ja prispel prácou do domácnosti, že mi to jednoducho uložili a nezisťovali, či na to práve mám náladu. Preto sa ani u mňa ani nikdy neobjavil pocit nechuti k práci. Že takýto pocit pri práci môže existovať, to som sa dozvedel až po mnohých rokoch a z rozprávania iných. Otec mi tiež denne vštepoval zásadu, že ľudia sú si v podstate rovní. No robil to hlavne tak, že sa sám podľa tejto zásady choval, a nikdy som ho nevidel ani k chudobným a jemu podriadeným ľuďom chovať sa inak ako úctivo. Tak som sa aj ja naučil, že ľudská dôstojnosť je prirodzená. Ale aj naopak, otec nikdy nepripustil, aby sa k nemu ľudia chovali nedôstojne ponížene, a preto som aj ja ako verejný učiteľ prosil študentov, aby ma neoslovovali inak ako profesor.
Výchove ďakujem za to, že som sa nestal prieberčivým ani maškrtným, že som si neosvojil množstvo neprirodzených potrieb, na ktoré si navykli iní mladí ľudia z môjho okolia. A aj vďaka tomu dnes nepotrebujem mnoho, aby som sa cítil spokojný. Od detstva som si zvykol na veľmi jednoduchú stravu. Od detstva ma tiež viedli k tomu, aby som si sám urobil všetko, na čo mi stačia sily, hoci v mnohých iných domácnostiach tie úkony považovali za ponižujúce a prenechávali ich služobníctvu.
Od detstva ma cvičili v mnohých malých odriekaniach a snažili sa otužovať moje telo, ak sa zdalo, že je to možné bez nebezpečenstva. Tak napríklad som od ôsmich rokov po celú zimu spával v nevykúrenej izbe a cítil som sa pritom veľmi dobre. Popri mojej zložitej povahe sa vždy snažili zušľachťovať môj zrak a sluch, ale dávali pozor, aby rovnako nepodporovali aj moje nižšie zmysly. A zvlášť sa vyhýbali tomu, aby som príliš pozoroval svoj vnútorný stav a tobôž sa pokúšal rozlíšiť, ktorý z dvoch pocitov je príjemnejší. Ak sa niekto v mojom okolí pustil do podobných úvah, odbili to poznámkou, že je to malicherné. Preto ani dnes príliš nerozlišujem stupne príjemnosti a uspokojím sa s prvým, ktorý sa mi dostane.
Pretože som u svojich rodičov nikdy nevidel, že by sa pyšne vyvyšovali nad iných alebo že by neboli spokojní s poctou, ktorú im preukazovali, je prirodzené, že som sa naučil zmýšľať podobne.
Pridaj komentár