kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Učiteľské roky – Horná Mariková, 1931 – 1933 (3)
U Kalužov
V ďalšom školskom roku 1932/1933 začal Ján Nálepka učiť na ľudovej škole v Hornej Marikovej (u Kalužov), kde boli podmienky podobné. Uprostred starostí a povinností nezabúdal ani na svoje ďalšie vzdelávanie, zdokonaľoval svoju hru na husliach a veľa čítal. Predplácal si časopis Zem Sovietov, ktorý vydávala Spoločnosť pre hospodárske a kultúrne zblíženie so ZSSR. Podnietený zaujímavými článkami zatúžil navštíviť Sovietsky zväz, nadviazal písomný kontakt s cestovnou kanceláriou Travema – moskovským Inturistom v Prahe. Podľa zaslaných prospektov si vypracoval plán cesty: Moskva – Kyjev – Charkov – Dnepropetrovsk – Odesa. Korešpondencia z týchto čias dokazuje, že jeho záujem o cestu bol vážny a zo sovietskej strany umožniť mu zájazd bola taktiež ochota. Cesta sa napokon neuskutočnila – nedostal súhlas kompetentných československých úradov.[1]
Ján Nálepka bol aj členom Zväzu slovenských učiteľov, zväzu ktorý značne podliehal politickej koncepcii Sociálnodemokratickej a čiastočne aj agrárnej strany (v tomto duchu orientoval svoje pôsobenie na učiteľov). Na druhej strane existovali aj pokrokové sily, ktoré sa v rámci svojich možností a podmienok usilovali presadzovať ráznejší ľavicový prúd a nechýbali ani vyslovene marxisticky zmýšľajúci a konajúci učitelia.[2] Keď sa v lete 1933 konala konferencia mladých sliezskych učiteľov (Komorní Lhotka neďaleko Těšína), vyslal na ňu Zväz slovenských učiteľov delegáciu, v ktorej bol aj Ján Nálepka…
Konferencia mladého učiteľstva v Komornej Lehote
V dňoch 2. až 13 júla 1933 sa konala konferencia mladých pokrokových učiteľov, plných neuhasiteľného idealizmu, medzi ktorými bol aj Ján Nálepka. Mladí ľudia, na ktorých doliehali problémy rozbúrenej súčasnosti, tu diskutovali o principiálnych veciach so staršími skúsenejšími pedagógmi, filozofmi, sociológmi, politikmi, a hľadali liek, ktorý by vyliečil choroby doby. Konferencie mladého učiteľstva prebiehali v troch prúdoch: v Uherském Hradišti na Morave, v Komornej Lehote na Tešínsku a v Železnom Brode. O tieto konferencie sa živo zaujímal aj prezident T. G. Masaryk. Pri zahájení konferencie v Komornej Lehote bolo v prejave usporiadateľov zdôraznené, že ideou tejto v poradí tretej konferencie je ,,hľadanie cesty k sociálne spravodlivému zajtrajšku“.[3]
Večerom 5. júla, bola usporiadaná púť k pomníku Tolerančného patentu na pamätnej hore Goduli, kde sa v dobe náboženského útlaku tajne zhromažďovali sliezski evanjelici. Predtým, ako sa na vrchole hory rozhorela symbolická hranica Jana Husa, pri pomníku prehovoril Ján Nálepka, ktorý prehlásil, že československá jednota je nerozborná: ,,Boli sme svojimi v dobách útlaku, sme a budeme svojimi dvojnásobne i teraz. A náš cieľ – to je hlavne sloboda československého národa.“[4] Účasť Jána Nálepku na konferencii nebola iba formálna, ale aktívne sa zapájal do rokovania, diskutoval o problémoch školstva, podieľal sa na vypracovaní rezolúcie, uverejnenej vo Vestníku z konferencie. Na slovenskom večierku, usporiadanom 7. júla vystúpili s kultúrnou vložkou slovenskí učitelia, Ján Nálepka prispel do programu ,,literárnou kritickou ukážkou, recitáciami a svojráznym slovenským humorom.“[5]
Konferencie ukázali, že mladých pokrokových učiteľov problémy doby nenechávali chladnými, cítili ťažkosti demokracie, počuli, ako svetový poriadok praská vo švíkoch a hľadali východiská pre lepšiu budúcnosť. Uvedomovali si, že demokracia je na kolenách hlavne preto, lebo všetky stavy pracujúcich ľudí strácali v dobe krutej hospodárskej krízy vedomie svojej existenčnej istoty, išli do neznáma po rozkolísanej pôde nevypočítateľného vývoja a v dôsledku toho slabšie a menej odolné povahy prepadávali nedôverčivosti ku všetkým a ku všetkému. Prepadliskom bolo aj to, že ich sluch sa stával prístupnejší lákavým hlasom, ktoré škodoradostne podtrhávali nepríjemnosti vlády v demokracii a sľubovali raj v diktatúre známych štýlov. Sociálne spravodlivý zajtrajšok mal byť preto ideálom každého pravého vlastenca, ktorý ešte nezvykol svoje osobné blaho pohodlne vydávať za blaho národa.[6]
Na tejto konferencii sa Ján Nálepka zoznámil s Vladimírom Clementisom, ktorý tam prednášal na tému Verejný život v Československej republike a cestou k sociálne spravodlivému zajtrajšku[7] (neskoršie si písali) a prvý krát mal aj možnosť na oficiálnom fóre počuť marxisticky podložené referáty, ktoré predniesli Zdeněk Nejedlý – Česká otázka dnes a kedysi[8], či Marie Majerová – Úlohy ženy v zápase o sociálne spravodlivý zajtrajšok.[9]
Na konferencii, ktorej sa zúčastnilo celkovo 298 osôb, boli prijaté nasledovné rezolúcie: 1/Promptné uskutočnenie Dérerových reformných návrhov školstva; 2/Vysokoškolské vzdelanie učiteľov; 3/Vyučovanie náboženstva iba v náboženských inštitúciách, nie na školách; 4/Protest proti perzekúcii tých, ktorí sa pozerajú na vývoj vecí kriticky, pretože majú svoj štát radi a želajú si spravodlivú demokraciu. Zároveň však včasné zakročenie proti všetkým podvratným živlom; 5/Zachovanie všetkých práv žien, zvlášť práva na prácu a odmenu; 6/Započítanie prezenčnej vojenskej služby učiteľov-vojakov do postupu i do penzie; 7/Penzionovanie starších ročníkov učiteľského zboru a zníženie počtu žiakov na triedu a pobočku, čím sa uvoľnia nové miesta nezamestnaným mladým učiteľom; 8/Protest proti znižovaniu životnej úrovne učiteľstva; 9/Plná a rázna ochrana československého ľudu na zmiešaných územiach Československej republiky a plná ochrana našich menšín v zahraničí. Zvlášť sa volalo po ochrane lužických Srbov; 10/Plné československé porozumenie a spolupráca na diele lepšej budúcnosti národa.[10]
Hoci sa rokovanie konferencie nieslo v duchu masarykovského chápania demokracie, na Jána Nálepku najviac zapôsobili práve tie vystúpenia, ktoré v črtách opisovali inú cestu do budúcnosti. Prezidenta Masaryka si veľmi vážil a uznával pre jeho humanizmus a demokraciu, ale stále to bola demokracia buržoázna, ktorú zakusoval na vlastnej koži ako učiteľ v Marikovej vo vzťahu k byrokracii školského inšpektorátu. Uznával existenciu českého a slovenského národa v Československej republike, ktoré pokladal za bratské z politického a štátneho hľadiska a bol presvedčený, že patria k sebe a mali by žiť ako rovný s rovným v jednom spoločnom štáte. Tieto názory prejavoval veľmi otvorene, a to i vo svojich článkoch v tlači, nielen písmom ale aj skutkom (čo sa neskôr ukáže aj pri jeho založení partizánskeho oddielu – československého). Hoci mal iba dvadsaťjeden rokov, zo svojho stanoviska nikdy neustúpil.
Svoje postrehy z konferencie Ján Nálepka zhrnul v niekoľkých článkoch, za pozornosť stojí citát úryvku jedného z nich: ,,Na konferencii sa diskutovalo o najaktuálnejších otázkach dneška – o demokracii ako forme, o demokracii ako procese ľudského dozrievania, ktoré sa vnútornou disciplínou uzákoňujú… Mnoho sa debatovalo o komunizme, socializme a fašizme...“[11]
Za poštátnenie československého školstva (Audiencia u T. G. Masaryka)
Z konferencie si Ján Nálepka odniesol veľa zaujímavých dojmov, nadviazal už spomínaný kontakt s Davistom Vladom Clementisom, ktorý mu odporučil (o čom svedčí ich korešpondencia z 2. novembra 1933) preštudovať si aj marxistickú literatúru a konkrétne navrhoval Leninovu prácu Materializmus a empiriokriticizmus.[12] (V pozostalosti Jána Nálepku sa tieto diela nachádzajú.)
V čase, keď sa konala konferencia, dovolenkoval vo svojom letnom sídle v neďalekých Židlochoviciach aj prezident[13], ktorý prijal ich zdvorilostnú návštevu. Učitelia poverili Jána Nálepku, aby predniesol pozdravný prejav. (Ján Nálepka bol jediný z tridsaťčlennej skupiny delegátov na Slovensku, ktorí sa zúčastnili na konferencii). Po oficialitách sa rozprúdila takmer dvojhodinová diskusia s prezidentom, v ktorej Nálepka poukázal na neutešené pomery, na chudobu a dotkol sa tiež otázky spolužitia Čechov a Slovákov. Zároveň vyslovil naliehavú požiadavku – poštátniť celé československé školstvo, podložil ju presvedčivými argumentami a dúfal, že reči o Masarykovej ochote k reformám sú pravdivé, že nájde spôsob, ako dať veci do poriadku.[14]
Prezident delegáciu vypočul a živo s nimi diskutoval, ale ako sa neskôr ukázalo, ešte bol ďaleko čas, kým došlo k naplneniu želaní a predložených požiadaviek (podľa Masaryka totiž pôda pre sociálne spravodlivú spoločnosť bude pripravená až vtedy, keď kapitalistická výroba dosiahne najvyšší rozkvet a pracujúca masa v kapitalizme dosiahne najvyšší stupeň v zmysle materiálnom, kultúrnom a civilizačnom[15]). Zo spomínanej návštevy u prezidenta Ján Nálepka napísal niekoľko postrehov v Podtatranskej Slovači: ,,Sme jeden na druhom závislí – Čech na Slovákovi a naopak! Nebuďme úzkoprsí! Kárame šovinizmus český, ale nechceme vidieť šovinizmu slovenského.“[16]
V Národnej škole slovenskej píše: ,,Nám (slovenským učiteľom) musí byť tolerantnejší Čech ako šovinistický Slovák! Tým nie je rečené, že Slovák nemá byť predovšetkým Slovákom! Naše stanovisko je konečne jasné…, sme dva národy majúce svoje nacionalizmy, avšak spoločný politický celok. To musí byť vodidlo i pre budúcnosť…“[17]
Odhaľovanie falošných masiek v predmníchovskej republike
V týchto dňoch, keď HSĽS viedla masívnu zúrivú šovinistickú a protičeskú kampaň pod vedením A. Hlinku a J. Tisa – katolícka cirkev a M. Rázusa – evanjelická cirkev, odvážne publikované články Jána Nálepku vyznievajú viac ako kladne, hoci Nálepka ako mladý učiteľ bez dostatočných životných skúsenosti (úzky smižiansko-spišský horizont) ešte nedosiahol konkrétnu formu názorového boja a jeho myšlienky boli založené viac na hmlistých predstavách o abstraktnej absolútnej demokracii, lebo s marxistickou literatúrou (po Clementisovom odporúčaní) sa začal bližšie oboznamovať neskôr, hoci začal tak, ako mnohí iní pokrokoví pedagógovia, pravidelným čítaním Učiteľských novín, ktoré vydával univerzitný profesor Zdeněk Nejedlý (vo svojich vystúpeniach a článkoch veľmi ostro vystupoval proti buržoázii a reakčnému nacionalizmu). Učiteľské noviny mali svoju dlhoročnú opozičnú tradíciu a od polovice 20. rokov sa vyhraňovali ako nezávislý socialistický list, jediný tohto druhu na pôde učiteľskej žurnalistiky.[18]
Mnohí učitelia si dobre pamätali, ako Ján Nálepka zanietene vystupoval na učiteľských konferenciách, keď odhaľoval falošné masky tzv. demokratov, ale aj socialistov (Vojta Beneš, Stránsky), ktorí boli v predmníchovskej republike stavaní do čela učiteľstva. Dôkazom toho je jeho záver z vystúpenia na konferencii: ,,Kedy dospejeme k ideálu demokracie, kde sa ľudia budú deliť len na aktívnych a pasívnych v práci? Nebolo by dobré už dnes takto deliť ľudí? Zaiste mnohí z tých vyšších ‚demokratov‘ by si takéto delenie málo priali!“[19]
Vo vestníku z konferencie sú taktiež zachytené niektoré z Nálepkových vystúpení: ,,Charakteristickým znakom dnešnej politiky je útek buržoázie od zodpovednosti. Len tak si možno vysvetliť mnohé veci u nás, zvlášť strašné hospodárske pomery. Dokiaľ sa socialisti budú hnať za majetkom a prepychom, dotiaľ nemusia mať z nich kapitalisti strach – nebolo by to dobré vštepiť masám do krvi, aby vedeli, kedy je socialista skutočným socialistom? Iste by došlo k rapídnej zmene vodcov… Sme zvedaví, kedy sa stanú ‚zástupcovia‘ ľudu v parlamente skutočnými zástupcami ľudu a nie sluhami strán a svojho Ja.“[20]
,,Vráťme ľudu dôveru (v učiteľa)! Koľkí z nás usilujú o to, aby mali medzi ľuďmi dôveru! Či sme tiež nasiakli duchom byrokratizmu a ľud nepotrebujeme – či chceme, aby ľud bol ďalej ‚plebsom‘? Sme z ľudu – teda medzi ľud!“[21]
,,Žiješ, aby si jedol, alebo ješ, aby si žil? – Ako dôležité je vedieť, kto z našich radov ktorým heslom sa riadi. Vieme tiež, že to prvé je heslom väčšiny (buržoáznych) politických profesionálov. Keď demokracia je najkrajšie vlastenectvo, museli by sme mnohých politikov hnať z ich miest. Koľko je podľa toho vo vyšších kruhoch vlastencov?“[22]
Takto hovoril Ján Nálepka učiteľom už v roku 1933. Vtedajšie periodiká o ňom napísali: ,,Nemůže být lepší propagace vzájemnosti československého lidu, než jako ji prováděl Jano Nálepka.“[23] Iný redaktor zasa napísal: ,,Přímá postava. Napjatost mysli. S klidem povstává. Zazní slovenština. Napřed přitlumená hloubka. Jako když v dálce náhle burácí. Hlas zesílí temperamentem. A bouře. A blesky. Svítí na problémy. Ejhle, kazatel svobody: – Sme jeden ľud, jedna krv, jedna vôľa… Mladá a priebojná vôľa… Sme pioniermi… Postavíme most k lepšiemu zajtrajšku… Poznáme len jediné slovo: Víťazstvo. – Pěstuje československou jednotu prakticky… Plno víry a naděje… Jano, rozkvete některá?“ (Z uverejnenej reportáže v dennej tlači zo 14. júla 1933.)[24]
Mladí Čechoslováci, v ústrety k víťazstvu!
(Zo spomienok prof. Karola Tkáča)
,,Prázdninové konferencie mladého učiteľstva boli realizované v tridsiatich rokoch nášho rušného storočia, a to na vlastný náklad účastníkov. Mali náplň samovzdelávaciu i rekreačnú. Ťažiskom náplne bolo vzdelávanie, ktoré sa týkalo prevažne ideovo-politických otázok. Iniciátorom a hlavným organizátorom konferencie v Komornej Lehote bol odbor mladých Ústředního spolku českého učitelstva ve Slezku. Konferencia mala zvláštny význam a pôvab tým, že z českej iniciatívy bola usporiadaná za spoluúčasti Zväzu slovenského učiteľstva, takže ju absolvovali nielen spoločne, ale doslova družne učitelia českí s menším počtom učiteľov slovenských.
Z celkového počtu účastníkov konferencie bolo asi 30 Slovákov. No a medzi nimi aj mladý učiteľ z Marikovej Jano Nálepka. Jano zaujal hneď na začiatku už svojim zjavom. Prišiel prostovlasý, ošľahaný vetrom, s drobnými očami za sklom okuliarov s tmavým rámom, napoly usmievavý, napoly vážny. A hneď prvé jeho vystúpenie po začiatočných prednáškach ukázalo, že je to učiteľ premýšľavý, znepokojený rozpormi v súdobej spoločnosti, spätý s ľudom, nezmieriteľný voči zlu, hlavne voči vykorisťovaniu, derúci sa ku koreňu veci, pohotový rečník a až sugestívny diskutér.
Pomerne skoro sme sa spriatelili, takže môžem aj po toľkých rokoch charakterizovať jeho účasť na konferencii dosť výrazne. Jano – začalo sa mu pre jeho bujné vlasy, s ktorými si júlový vetrík a vietor veľmi rád pohrával, hovoriť ,,strapatý Jano“ – bol jedným z najaktívnejších účastníkov konferencie. Pretože nás upútal už v prvých diskusiách, bol požiadaný, aby popoludní 5. júla 1933 predniesol pri pomníku Tolerančného patentu na blízkej hore Goduli slávnostný prejav. Jano s porozumením vyhovel. Hovoril na tému: Mladí Čechoslováci, v ústrety k víťazstvu! Hovoril pravdivo, jednoducho, sugestívne. Ukázal, že Česi a Slováci sa nikdy nezmierili s neslobodou, či už to bola nesloboda náboženská, národná alebo akákoľvek. Vyslovil presvedčenie, že mladí Česi a Slováci, hlavne mladí učitelia, budú nositeľmi tejto tradície. Spomenul, že konferencia, ktorej sme účastníkmi, je venovaná hľadaniu cesty k sociálne spravodlivému zajtrajšku. Upozornil, že žiadnej slobody sa nedosiahlo bez boja. A zakončil výzvou, aby spravodlivý boj za sociálnu slobodu, bez ktorej si žiadnu slobodu nemožno vôbec predstaviť, stal sa jedným z najpevnejších pút Čechov a Slovákov. Jánov prejav vyvolal veľký súhlas. Jano bol tiež jedným z hlavných organizátorov slovenského večierku, ktorý prebehol 7. júla, ba myslím si, že bol organizátorom hlavným. Bol to večierok milý, poetický.
Na konferencii mladých učiteľov sa diskutovalo aj neoficiálne v krúžkoch či dvojiciach. Spomínam si, ako sme s Janom prežili kus pekného večera dňa 10. júla 1933, a to v diskusii malého krúžku účastníkov s rečníkom toho dňa Vladom Clementisom. Dr. Clementis – človek zvláštneho pôvabu: múdry, prostý, skromný, presvedčivý. Spolu s Jánom sme prejavili záujem o niektoré články v Dave, ktoré Clementis v besede spomínal. A aké bolo moje prekvapenie, keď za niekoľko dní po skončení konferencie som číslo Davu s týmito článkami dostal. To isté sa stalo aj Jánovi.
S Janom sme sa zúčastnili audiencie zástupcov mladého učiteľstva organizovaného v Zväze československého učiteľstva a Zväzu slovenského učiteľstva, spolu s reprezentantmi týchto organizácií u prvého prezidenta našej republiky Tomáša G. Masaryka. Prišlo k nej v Židlochoviciach na Morave. Rozhovor s T. G. Masarykom ako filozofom a politikom a referát o ňom na konferencii vytvorili súčasť jej bohatého obsahu. Osobné stretnutie s T. G. Masarykom zanechalo u nás všetkých silný dojem. Obidvoch nás najviac zaujalo to, ako T. G. Masaryk zdôvodnil, prečo je pre demokraciu.
Jano bol i medzi tými, ktorí boli organizátormi konferencie požiadaní, aby napísali príspevok do spomienkovej časti Vestníka, v ktorom boli po skončení konferencie zhrnuté jej výsledky. Jano súhlasil – no a samozrejme nálepkovsky. V príspevku väčšinu glosuje niektoré názory z prednášok a diskusií. A ešte aj po rokov iskrí v jeho spomienkovej črte Jánov bystrý postreh a britký súd a Jánova schopnosť dosiahnuť účinnosti vtipným, často až sarkastickým podaním originálnej myšlienky. A ešte aj dnes, ba dokonca práve dnes, sú mnohé Janove myšlienky aktuálne.“[25]
V roku 1933 skončil Ján Nálepka svoje pôsobenie v Marikovej. Požiadal o preloženie do blízkosti Bratislavy alebo Košíc, aby mohol pokračovať v štúdiu. Avšak na bývalom Ministerstve školstva a osvety v Bratislave vyhoveli jeho žiadosti tak, že ho od 1. septembra 1933 preložili do zapadnutej obce Roztoky – Biele Vody na Spiši, kde, pochopiteľne, nemohol študovať. Pri odchode z Marikovej sa s ním lúčili deti i dospelí a odprevádzali ho ďaleko za dedinu.
[1] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 16.
[2] Tamže.
[3] Konference mladého učitelstva. In Národní osvobození. [4. júl 1933, ročník X, č. 154, s. 2].
[4] Konference mladého učitelstva. In Národní osvobození. [8. júl 1933, ročník X, č. 157, s. 2].
[5] Konference mladého učitelstva. In Národní osvobození. [9. júl 1933, ročník X, č. 158, s. 2].
[6] Mladí učitelé promluvili. In Národní osvobození. [14. júl 1933, ročník X, č. 162 s. 1].
[7] Konference mladého učitelstva. In Národní osvobození. [11. júl 1933, ročník X, č. 159, s. 3].
[8] Konference mladého učitelstva. In Národní osvobození. [9. júl 1933, ročník X, č. 158, s. 2].
[9] Konference mladého učitelstva. In Národní osvobození. [12. júl 1933, ročník X, č. 160, s. 3].
[10] Konference mladého učitelstva. In Národní osvobození. [16. júl 1933, ročník X, č. 164, s. 2].
[11] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 17.
[12] Tamže.
[13] Prezident Masaryk letuje na Morave. In Slovenský denník. [4. júl 1933, ročník XVI, č, 150, s. 3].
[14] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 17 – 18.
[15] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 38.
[16] Tamže. (Článok je publikovaný v periodiku Podtatranská Slovač, ročník XI, č. 31).
[17] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 38. (Článok je publikovaný v periodiku Národná škola slovenská, ročník XII, č. 17 – 18).
[18] KOZIAR, J. Učiteľské noviny Zděnska Nejedlého. In Pedagogika. Dostupné z: https://pages.pedf.cuni.cz/pedagogika/?p=9299
[19] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 6 – 7.
[20] Tamže.
[21] Tamže.
[22] Tamže, s. 6 – 7.
[23] Tamže, s. 7.
[24] Siedme výročie smrti kpt. Jána Nálepku. In Hlas revoluce. [29. november 1951. ročník IV, č. 48, s. 6].
[25] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 27 – 28.
