kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Učiteľské roky – Stupava, 1934 – 1938 (3)
Povinná dvojročná prezenčná vojenská služba, 1934 – 1936
Učiteľská dráha Jána Nálepku bola dočasne prerušená vojenskou základnou službou, ktorú nastúpil v letných mesiacoch 16. júla 1934. V tento deň bol pridelený k 1. rote 37. pešieho pluku v Levoči, kde bola škola pre dôstojníkov v zálohe. Zápisy v kmeňovom liste z tohto obdobia sú veľmi stručné. K vojenskej službe a k vojenským náukám mal od samého začiatku veľmi kladný pomer, už k 28. októbru bol povýšený do hodnosti slobodníka ašpiranta, ďalšie povýšenia tiež nasledovali pomerne rýchlo, a tak ešte počas základnej vojenskej služby bol menovaný do dôstojníckej hodnosti podporučíka pechoty prezenčnej služby a po dvoch rokoch vojenskej služby bol 16. júla 1936 prepustený a preložený do zálohy.
37. peší pluk, Levoča, 1934 – 1935
Jozef Nálepka spomína, že po príchode domov bol Ján ako vždy v dobrej nálade a o svojich sporoch a nepravdivých obvineniach v Stupave nič nehovoril. Vravel len, že musel prerušiť vyučovanie v škole a nastúpiť do vojenskej služby, ktorá ho vtedy veľmi nelákala: ,,Keď bol pri odvode uznaný za schopného vykonávať vojenskú službu, z odvodu prišiel domov nahnevaný, nechcel byť vojakom, čas strávený na vojne považoval za stratený. Stále dúfal, že sa mu podarí pokračovať v štúdiu a do cesty sa mu postavila dvojročná prezentačná služba. Po večeri s nikým nerozprával a ráno z domu ihneď odcestoval.“[1]
Podľa slov veliteľa roty npor. J. Beneša, Ján Nálepka mu utkvel v pamäti ako ,,mladý ašpirant máva zástavkami a učí jednotku morzeovke. Robil zároveň trubača a rád si sem tam zatrúbil aj kuchár, čo sa prejavilo vo väčších porciách jedla. Rád chodil na cvičák a pozoruhodné výsledky dosahoval v streľbe.“[2]
Jozef Nálepka pokračuje: ,,Pri jednej zo svojich ciest do Levoče počkala naša mama na rotu vracajúcu sa z cvičenia, lenže svojho syna, zablateného, spoteného, nemohla ani spoznať. Poľutovala ho až doma medzi nami. Janova družná a priateľská povaha mu nedovoľovala uzatvárať sa do seba a stáť bokom od spoločenského a kultúrneho diania v armáde, organizoval vojenské kultúrne večierky, koncerty, a vojaci s civilnými kultúrnymi pracovníkmi hrávali divadelné predstavenia. Pri návšteve doma sa raz posťažoval, že sa im stratil zapožičaný frak, ako sa to ale skončilo – neviem.“[3]
Povýšenie na hodnosť čatára ašpiranta
Podľa hodnotenia nadriadených bol dobrým frekventantom kurzu a 1. augusta 1934 sa mu dostalo povýšenia – čatár ašpirant. Všetko nasvedčovalo tomu, že napriek nechuti absolvovať prezenčnú službu, sa mu na vojne zapáčilo. Jeho húževnatosť však nepoľavovala a pozorne sledujúc veci verejné, kritizuje veci, ktoré ho vyrušovali.
Pokračovanie v publikačnej činnosti
V časopise Podtatranský kraj č. 26/34 pod pseudonymom Rectus uverejnil článok pod nadpisom Zo záchodov škola .. nuž, kde inde – ako v Smižanoch. História naskutku zaujímavá. Obžalobný spis Krajského súdu v Košiciach uviedol, že tento článok je urážkou na cti namierenou proti pánovi Štefanovi Babíkovi (učiteľovi katolíckej cirkevnej školy) a Matúšovi Pajdušákovi (rímsko-katolícky dekanovi, farárovi v Smižanoch). V článku plnom kritiky ich Ján Nálepka obvinil z pomsty republike a to tým, že ,,chcú ubiť slovenské deti v smrade, aby zostali hlupákmi podľa vzoru starého maďarského plánu“.[4] (Nižšie uvádzame jeho plné znenie.)
Ján Nálepka sa nestotožňoval s názormi Š. Babíka a M. Pajdušáka na novú Československú republiku, ktorú obidvaja neuznávali a ostro proti nej vystupovali. M. Pajdušák (ktorý sa nechával nazývať Pajsussak) sa svojho času vyjadril, že Maďarsko bolo poškodené Trianonskou zmluvou tým, že stratilo územie južného Slovenska, poctivo odoberal maďarské noviny, vyhľadával maďarskú spoločnosť a bol členom spišského maďarského historického spolku, ktorý o Slovákoch na Spiši nechcel ani počuť. Pri posviacke rozšírenej školy dňa 7. októbra 1934 na fare odznel počas hostiny i maďarský prípitok. Obidvaja menovaní boli za to, aby sa Slovensko vrátilo pod Svätoštefanskú korunu a za revíziu hraníc. Podľa osobného svedectva dcéry učiteľa V. Rychtarčíka Anny, obaja rozprávali na pedagogickej pôde maďarsky. V. Rychtarčík dával Nálepkovi podklady na vyššie uvedený článok, keď do miestnosti vstúpil biskup Vojtašák: ‒ Ste zbavený funkcie správcu školy, ale máte hodne detí, tak organovať v kostole môžete ďalej — a povýšene nadstavil ruku s prsteňom na pobozkanie.[5]
Vojensko-politické pomery boli v tomto čase pomerne komplikované, lebo vtedajšia budapeštianska vláda vyvíjala enormné úsilie, aby Slovensko zostalo v rámci ľudového Uhorska, sľubovala Slovákom autonómiu, odstránenie útlaku a krívd z minulosti a záplavou letákov a výrečných maďarských agitátorov strašila ľudí, že Česi Slovákov odnárodnia.[6] Aké bolo stanovisko a aký návrh vo veci prestavby školy mal učiteľ Ján Nálepka? Nálepka bol predovšetkým za to, aby sa poschodie postavilo na celú prízemnú budovu, za čo bolo aj Obecné zastupiteľstvo v Smižanoch a nové triedy sa nestavali na nevhodnom mieste, kde v blízkosti boli hospodárske budovy (kravy a ošípané). Bol proti tomu, že sa toalety premiestnili asi 50 –70 m od hlavnej školskej budovy, čo bolo pre žiakov veľmi nevhodné a zdraviu škodlivé, hlavne v zimnom období. Mladý učiteľ obvinil oboch z maďarónstva, ktoré súd neuznal a spor prehral. V čase súdu bol už vojakom prezenčnej služby a ako vojak mal veľmi obmedzené možnosti riadne sa pripraviť a získať svedkov. Brat Jozef spomína: ,,Napriek tomu prišiel domov v celkom dobrej nálade s poznámkou: Ale som ukázal, kto sú obžalovaní v skutočnosti.“[7]
Pri otváraní nadstavby školy v Smižanoch sa zúčastnil aj biskup Vojtaššák, čo sa malo stať satisfakciou pre Pajdušáka a Babíka ich správneho počínania pri výstavbe školy. Prítomnosť biskupa v Smižanoch mala byť prostriedkom vytvorenia atmosféry proti Nálepkovi za prehru v súdnom procese. Biskupovi Vojtašákovi postavili v Smižanoch veľkú ,,slávobránu“ a smižianski mládenci na čele so Štefanom Brandoburom zaniesli ju za spevu v nočných hodinách a postavili pod oknami pri dome učiteľa Š. Babíka. Po prehratom súdnom spore Ján Nálepka ostrie svojho pera vyšperkoval a napísal satiru vyjadrenú v spišských klapanciach pod názvom Jak še Bandy s Ferim oženil (14. 2. 1936).[8] Všetkým čitateľom bolo jasné o koho ide a o čo ide, najmä keď podobnými veršovankami ironizoval aj posviacku školy v Smižanoch a jej osnovateľov.
Zo záchodov – škola. Nuž kde inde – ako v Smižanoch? História naskutku zaujímavá!
(Článok Jána Nálepku publikovaný 27. júla 1934)
,,V obci je rímsko-katolícka škola, ktorá už dlhší čas pociťuje nedostatok učebných miestností. Konečne pod hrozbami sa vec rozhýbala – až sa rozhodli doterajšiu školskú budovu rozšíriť. Doteraz je tam pekná prízemná budova s tromi učebňami – a v druhej polovici býva učiteľka. Záchody sú v budove obrátené do dvora. Pri rozhodovaní o rozširovaní školy prišli niektorí páni učitelia, vedení učiteľom Babíkom a pánom farárom na historický kocúrkovský nápad: zo záchodov sa urobí jedna trieda, do dvora sa potiahne fronta – vedľa susedových chlievov, do štvrtiny starej budovy nadstaví sa poschodie a škola bude hotová.
Aký mozog, taký plán. Vec sa dostala pred školskú stolicu. Správca školy navrhol prestavbu na celú starú budovu, čím by sa získal potrebný počet miestností – ostatne aj plány a rozpočet na to je schválený školským referátom. Odôvodnil, prečo z miestnosti, kde už 30 rokov sú záchody, nemôže byť trieda, prečo sa nemôžu stavať triedy vedľa chlieva. On tam spomenul, že úrady sotva ,schvália taký plánʻ. Pán učiteľ Babík pri tom s gestom povedal: ‒ Ta s úradami še to dá robic… — tak sebavedome, ako keby československé úrady ozaj museli rešpektovať mienku učiteľa Babíka. Ostatne, o to nejde, že pán Babík má československé úrady ,v hrstiʻ. Treba skúmať pozadie plánu tých smižianskych géniov.
Pán Babík aj pán farár – dobrí starí vlastenci – maďarskí, ťažko nesú rozvoj československého školstva. Teraz sa im naskytla vzácna príležitosť, jak sa pomstiť republike za starosť o Slovensko: chcú ubiť slovenské decká v smrade, aby zostali hlupákmi dľa starého maďarského plánu. Chcú, aby slovenské decká žili od mala v hnoji a v smrade, aby nemali otvorené hlavy, lebo potom by sa v Smižanoch neudržali také kapacity. Ostatne sa ani nedivíme nápadom tých pánov. Divíme sa len vám, Smižančania, že dovolíte ešte ozývať sa pánom, ktorí zrejme chcú vašim deckám škodiť, ktorí chcú vaše decká ubíjať. Tak máte radi svoje decká? A kde máte vkus, že chcete zo záchodov školu? Predsa sa tu jedná o vaše decká, o vašu česť! Dajte pocítiť tým pánom, že vy rozhodujete o svojich deckách a vreckách! Predsa ste sa už toľko raz napálili: tí, ktorí najviac kričia, najviac rozkazujú, žiadne ťarchy znášať nechcú, ani nebudú. Aj teraz! Tí rozkazujú, čo nič neplatia! Majte teda rozum na mieste a nedajte sa obalamutiť!
Poneváč správca školy nesúhlasil s plánom tých tátošov, útočí teraz na neho pán farár so svojím partnerom. Správca školy bol nútený vzdať sa vedenia školy – lebo pán Babík si už dávno ťukli s pánom farárom na správcovstvo pána Babíka. Nuž páni – z toho nebude nič! Pán Babík nech je rád, že je z milosti učiteľom. Ostatne, k tomu sa ešte v krátkej budúcnosti vrátime. Oboznámime verejnosť s činnosťou pána Babíka, pána farára a iných smižianskych učiteľov. Upozorňujeme zároveň nadriadené školské orgány na činnosť rozvratníka pána Babíka, ktorému sú dobré československé peniaze, pri tom hanobí všetko české a slovenské, ktorý veselo maďarčí ešte v 16. roku trvania republiky. Školské úrady činíme zodpovednými za vývoj školských pomerov vo Smižanoch! Žiadame, aby zmizol ten hnoj zo školy a to rodinkárstvo, ktoré ešte verejnosti objasníme. Dúfame, že dotyční páni budú náležite poučení o tom, čo sa má a čo nemá – a pán farár tiež! Nakoniec súhlasíme so správcom školy a stojíme plne za ním – a Smižančania tiež!“[9]
,,Podpísaní v zmysle tlačového zákona § 11. zák. 126/933 žiadame uverejniť túto opravu. Oprava sa týka článku v čísle 26 zo dňa 27. júla 1934 uverejneného pod názvom Zo záchodov – škola. Nuž kde inde ako v Smižanoch.
Nie je pravda, že smižianska školská stolica pod hrozbami sa rozhodla rozšíriť terajšiu školskú budovu, ale pravda je, že školská stolica už dávno bez vládneho napomenutia rozmýšľala o primeranom rozšírení svojej budovy.
Nie je pravda, že zo záchodov sa robí jedna trieda, pravda je, že záchody boli v školskej budove, tie upotrebovalo 150 žiakov, čo zo zdravotných dôvodov nebolo možné trpieť, a preto sú záchody odstránené a postavené na vhodnom, od školskej budovy vzdialenom mieste, dľa predpisov stavebných.
Nie je pravda, že potiahnutá fronta je vedľa susedových chlievov, ale pravda je, že nie fronta, ale prístavba jednej triedy je v predpísanej vzdialenosti od susednej bočnej budovy, ináč stavebná komisia by nebola schválila plán.
Nie je pravda, že pán učiteľ Babík povedal: ,s úradmi sa to dá robiťʻ, ale pravda je, že bolo povedané, že úrady s radosťou pôjdu nám v ústrety.
Nie je pravda, že pán dekan, M. Pajdušák a pán učiteľ ,dobrí starí vlastenci maďarskí ťažko nesú rozvoj československého školstvaʻ, ale pravda je, že pán dekan venuje na rozšírenie školy pätnásť tisíc Kč a pán Babík ako kurátor školy prináša značné hmotné obete, a teraz riadi správny chod práce.
Nie je pravda, že pán dekan ,chce ubiť slovenské decká v smrade, aby zostali hlúpymi dľa starého maďarského plánuʻ, ale pravda je, že pán dekan ako slovenský spisovateľ a historik v slovenskej literatúre zaujal poctivé miesto už pred prevratom. Pán učiteľ Babík z lásky k domovu prišiel z Maďarska po prevrate.
Nie je pravda, že ,smižianski občania súhlasia so správcom školy a stoja plne za nímʻ, ale pravda je, že tak školská stolica ako i celá cirkevná obec jednohlasne prijala terajší plán na nadstavbu a prístavbu školy a všetci veriaci s najväčšou ochotou vykonávajú dobrovoľné, ustálené práce a prívozy, a že až na výnimky zcela nepatrné, nikto nestojí za správcom školy. Smižany, dňa 30. júla 1934. Matúš Pajdušák (dekan-farár), Štefan Babík (učiteľ).“[10]
32. peší pluk, Košice, 1935 – 1936
V roku 1935 bol Ján Nálepka preložený do Košíc a povýšený na hodnosť podporučíka. V osobnom výkaze Jána Nálepku stálo: ,,Konal vojenskú prezenčnú službu v Levoči a u Pešieho pluku 32 Gardský v Košiciach od 16. 7. 1934 do 16. 7. 1936.“[11]
V tomto čase sa v Košiciach konali veľké manévre a v jednotke, v ktorej slúžil mohol navštevovať les a okolie Košíc počas svojho voľna. Nálepka okolie veľmi dobre poznal, v lese sa vedel dobre orientovať. Pri jednom takom pochode upozornil veliteľa na nesprávny smer, navrhol kadiaľ ísť a jednotka sa dostala z problémov. Brat Jozef spomína: ,,Domov z Košíc pricestoval rýchlikom do Spišskej Novej Vsi a zašiel do blízkych kasární, dal osedlať dva kone a spolu s istým vojakom priklusali do Smižian. Ani tu sa nezaprel, že kone mal veľmi rád. Zahliadol som len, ako dal vojakovi bankovku. Bol som prekvapený hodnosťou podporučíka a hneď som sa ho opýtal, či boli záverečné skúšky ťažké. A on: ‒ Ako sa to vezme. Pri skúške mi zaviazali oči a mal som rozobrať ťažký guľomet. Potom so zaviazanými očami som ho mal zložiť. — Doma sa dlho nezdržal a hneď odcestoval do Stupavy, kde pokračoval v práci učiteľa.“[12] O Jánovi Nálepkovi bolo známe, že bol dobrým vojakom a v záložnej dôstojníckej škole, ktorú s úspechom absolvoval, snažil sa čo najlepšie osvojiť si vojenské umenie. Často neskôr rozprával, že ,,akosi inštinktívne predvídal nutnosť osvojiť si vojenské a veliteľské schopnosti“. História to potvrdila![13]
[1] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 39.
[2] Tamže.
[3] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 39.
[4] Tamže, s. 39 – 40.
[5] Tamže, s. 40 .
[6] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 40.
[7] Tamže, s. 40 – 41.
[8] Tamže, s. 41.
[9] Zo záchodov škola. Nuž kde inde – ako v Smižanoch? História naskutku zaujímavá. In Podtatranský kraj. [27. júl 1934, ročník I, č. 26, s. 4]. Článok bol publikovaný pod pseudonymom Rectus.
[10] Tlačová oprava. Zo záchodov škola. Nuž kde inde – ako v Smižanoch? História naskutku zaujímavá. In Podtatranský kraj. [10. august 1934, ročník I, č. 28, s. 4].
[11] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 41.
[12] Tamže, s. 41 – 42.
[13] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 33.
