Dážď, ten pradávny hudobník, hrá na strechách, listoch, kameňoch, aj v duši. Má rytmus, náladu a jeho harmónie dokážu znieť ako najjemnejšie hudobné motívy. Starí hudobní majstri – Bach, Chopin, Schubert… iste poznali to molové šumenie sveta, keď kvapky písali partitúru na sklo, či parapet…
Ilustračný obrázok: ChatGPT (GPT-5)
V ten deň Bach nestihol omšu.
Ostal stáť pri okne
a počúval,
ako Boh hrá na strechách.
Kvapky vpadali do seba ako fúgy,
v každej znel kúsok viery,
kúsok návratu domov.
Chopin zas
sadol za klavír a
v duši mal len ticho
a zvuk dažďa,
padajúceho tak jemne,
že by rozplakal aj nádej.
A z tých kvapiek vytiahol mazúrku,
čo tancuje zasnená po mlákach.
A Schubert?
Ten len vyšiel bosý na prah,
otočil tvár k nebu
a nechal stekať dážď po čele
hovoriac si s Leiermannom:
„Ak je toto smútok,
nech zostane. Budem ho niesť.“
…a keď dážď ustal, zostali po ňom Bachova viera, Chopinova nežnosť a Schubertov smútok, zliate v jednom tichu.
Slávka
Dodatok Mariána Moravčíka
Letný dážď je príjemný. Osviežuje a inšpiruje. Určite aj vy máte svoje obľúbené skladby, ktoré vznikli vďaka dažďu. Podeľte sa v komentári alebo nám napíšte na navajamm@gmail.com
Môžete tak prispieť k voľnému pokračovaniu tejto sobotnej témy.
Pridaj komentár