kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Druhá frontová dovolenka, jeseň 1942
,,Bolo to dnes, či bolo azda včera? Horela hviezda? A či lampión? Nepamätám sa, ale z tej hmly šera znova mi vystupuje jeden tón. A medzi tupým úderom, ním zloba každý deň drví jednu nádeju, my v tomto tóne stretli sme sa oba a pozde – odniesol som znova trofeju.“[1]
Na jeseň 1942 dostal Ján Nálepka dovolenku z frontu, v poradí svoju druhú, kde si mal oddýchnuť vo Vysokých Tatrách, a tak 19. októbra 1942 odchádza zo sovietskeho Bieloruska na Slovensko. Napriek tomu, že dočasne musel prerušiť svoju ilegálnu činnosť, tešil sa domov, na svojich rodných, na priateľov. Jeho príchod pod Tatry, rovnako ako pobyt na Slovensku však príjemné neboli. Udalosti, ktoré sa tu odohrali, boli zneužité proti jeho osobe hlavne po rozpade ČSSR…
Dňa 24. októbra 1942 prišiel Ján Nálepka do Popradu, kde čakal na vlakové spojenie. Na popradskej stanici sa v tomto čase práve rozťahovali fašisti, ktorí s kasičkou Winterhilfe robili zbierku na zimnú pomoc bojujúcemu Wehrmachtu. Okolnosti sa zbehli nečakane. Nemci podišli k Nálepkovi, ktorý len prednedávnom vystúpil z vlaku a požiadali ho o zimnú pomoc pre Nemcov, bez ohľadu na to, že je dôstojníkom slovenskej armády. Alebo možno práve preto… Nálepka, ktorý na vlastné oči videl fašistickú brutalitu na východnom fronte nahnevane odsekol, že nemá peniaze a obrátil sa im chrbtom. To Nemcov nahnevalo: ‒ Slovenský dôstojník a nemá peniaze na Winterhilfe! —
Túto scénu pozorovali nemeckí dôstojníci, ktorí mali na stanici svoju miestnosť, aj slovenskí vojaci stojaci obďaleč. Dvaja nemeckí dôstojníci, poručík a nadporučík, prišli k Nálepkovi a začali mu vyčítať jeho nesolidárnosť. Nálepka použil slovník, ktorý by na jeho mieste použil v tak vypätej situácii – ktokoľvek, a to rýdzo slovenský, dokonca padli vyhrážajúcemu sa Nemcovi dve zauchá. Ľudácka história mu to nezabudla, rovnako ako do krvi urazení Nemci. V tejto situácii poslal niekto z horlivých prívržencov klérofašistického štátu po členov staničnej stráže, aby Nálepku zaistili a odviedli, pričom ich ešte stihol zosmiešniť za hlasného povzbudzovania slovenských vojakov, ktorí ho osobne poznali: ‒ Jano, nedaj sa! — Stráž sa neodvážila viac zasiahnuť, neobjavili sa ani gardisti…[2] Ján Nálepka vyskočil na nákladný vozeň a ako rodený rečník rozzúrene obvinil Hitlera, že posiela Slovákov na smrť do bratovražedného boja proti Rusom, vykráda slovenskú krajinu a pritom ešte žobre od Slovákov peniaze na zimnú pomoc. Dobrí Slováci vedia, čo majú robiť…a nebude to dlho trvať, keď Hitler bude porazený, a Slováci znova slobodní![3]
Bola to veľmi odvážna, ak nie samovražedná reč, ak uvážime, že k nej došlo na jeseň 1942, teda ešte pred víťazstvom Stalingradu, keď sa Hitler chvastal, že je pánom sveta. Propagandistické provládne noviny v tom čase písali o posledných dňoch Stalingradu ako o hotovej veci.[4] Nálepka sa však nebál povedať si svoje, vyjadriť svoj názor a povzbudiť Slovákov, ktorí dostávali z provládnych médií jednostranné informácie o mierotvorcovi Hitlerovi a odhodlanosti slovenských vojakov na východnom fronte, nekompromisne bijúcich boľševikov. Prítomní slovenskí vojaci, železničiari, robotníci a okoloidúci odmenili slovenského dôstojníka stojaceho vysoko na vozni búrlivým potleskom a volaním…[5]
Nemci sa stiahli, no tým sa incident neskončil, domáhali sa exemplárneho potrestania slovenského dôstojníka, dokonca uplatňovali a žiadali svoje právo pre výstrahu ho ihneď zastreliť.[6] Krátko na to odišiel električkou do Smokovca vo Vysokých Tatrách, bola nedeľa, kde mal dohovorenú schôdzku so svojím bratom, ktorý ešte o incidente na popradskej stanici nič nevedel…
Jozef si všimol, že je starší brat akýsi roztržitý. Zašli hlbšie do lesa, kde Ján vytiahol z náprsného vrecka balíček, stiahnutý tenkou nitkou a poprosil Jozefa, aby ho ukryl na dobré miesto, lebo sa právom obával, že ho čoskoro zatknú. K večeru sa bratia rozlúčili a Ján bratovi sľúbil, že hneď ako bude môcť, zájde do Smižian. V spomínanom balíčku boli listy od partizánskych veliteľov Jánovi, ktoré partizáni šírili medzi obyvateľstvom okupovaných území, fotografie nacistických zverstiev na Ukrajine a mnoho drobných pamiatok. Každá z týchto vecí by osobitne stačila na to, ak by sa Ján Nálepka dostal do rúk Gestapa, aby bol hneď odsúdený na smrť za vlastizradu pre styk s partizánmi a pomáhanie nepriateľovi.[7] Kým ho stihli zatknúť, zastavil sa doma, v Smižanoch. Potom odišiel do vojenskej chaty v Tatrách a krátko na to ho zatkli…[8] Boli očakávaní, pretože ich Nálepka vítal slovami: ‒ To idete iba teraz? Ja som vás čakal veru už dávno! — [9]
Zvyšok svojej dovolenky trávil Ján Nálepka v garnizónnom väzení v Poprade a čakal na súd. Ale k súdu nedošlo, lebo aj tu, medzi slovenskými dôstojníkmi bolo veľa nepriateľov fašizmu. Za ich pomoci sa prípad vyriešil tak, že sa Nálepka ešte pred koncom dovolenky a pred termínom súdneho vyšetrovania prihlásil späť na front, kam potom prepustený z väzenia, rovno odišiel.[10] Počas dovolenky sa túžil stretnúť ešte raz s Máriou, hoci list na rozlúčku jej poslal z východného frontu už v auguste. Bolo treba povedať si niečo nevyslovené? Príchodom do Smižian jej preto poslal tento lístok: ,,Milá Marusjo, som doma na dovolenke. Rád by som sa s Tebou stretol. Jestli chceš a máš možnosť, napíš, kde by sme sa stretli a kedy – prídem. Čakám na správu, srdečne zdravím a na stretnutie sa teším. Jano.“[11] Po stretnutí s priateľkou sa vracia domov, kde ešte v ten deň dochádza k spomínanému k zatknutiu…
Zo spomienok Jozefa Nálepku (o popradskom incidente)
,,V druhej polovici októbra 1942, bolo to v sobotu (*24. 11), sme išli zo školy – miestnej obchodnej akadémie a ako obyčajne zamierili sme na železničnú stanicu v Poprade. Bol koniec týždňa, úlohy sme už mali urobené a mali sme celkom dobrú náladu, najmä preto, že zajtra bude nedeľa a netreba zavčasu vstávať do školy. Na stanici pred nami zastavil železničný vozeň, otvorili sa dvere a koho nezbadám – na schodoch sa objavil brat Jano. Najprv som tomu nechcel veriť, ale on tam skutočne stál, zbadal ma a už sa usmieval.[12] Videl som, že jednu ruku má obviazanú. Pýtam sa: ‒ Ranený? — A on na to: ‒ Nie, to nič nie je. — Medzitým prišlo k Janovi niekoľko známych a chceli sa s ním pozdraviť. Každý mal otázku: ‒ Čo nové na fronte? — Jano stroho odpovedal: ‒Veci sa vyvíjajú celkom dobre. —
Pred Janom za zastavil vlakvedúci a po vojensky zasalutoval. Jano vedel o čo ide, vytiahol z horného vrecka blúzy peniaze a zahliadol som, ako odovzdáva vlakvedúcemu niekoľko tisícoviek. Ten nepovedal ani slovo, peniaze strčil do horného vrecka uniformy, znovu zasalutoval a odišiel. Tesne pred odchodom vlaku mi Jano stihol povedať, aby som v nedeľu ráno prišiel za ním do Tatranských Zrubov.[13]
Doma som zvestoval radostnú novinu, že Jano prišiel na dovolenku z frontu. Spolužiaci z Popradu mi ihneď vylíčili, aký incident mal Jano na popradskej stanici. Len čo náš vlak opustil stanicu, Jano si išiel kúpiť cestovný lístok na električku do Tatier. Zapálil si cigaretu a prechádzal sa po peróne. Zrazu pred ním zastali dvaja spišskí Nemci v hnedých košeliach, s červenými páskami s označením FS na rukávoch. Pokladničku, do ktorej vyberali peniaze na tzv. zimnú pomoc, strčili Janovi takmer k brade a očakávali veľkú bankovku. Jano im povedal, že nemá peniaze, že ide z frontu a vzdialil sa od nich. Pokojne sa ďalej prechádzal. Nemci zo začiatku nechceli veriť vlastným očiam a zostali ako obarení. O chvíľu znova stáli pred Janom, zahatali mu cestu a pokladničku znova vystrčili až k brade. ‒ Prispejte na zimnú pomoc nemeckým frontovým vojakom. No tak, pán kapitán, prečo nechcete prispieť na nemeckú armádu? —
Janovi myklo kútikom úst, na čele sa prehĺbili vrásky a fľochol im priamo do tváre: ‒ Vy svoloč, veď som vám povedal, že nemám peniaze. Berte sa! —
Ten, čo držal kasičku, prehltol slinu, pozrel sa na kamaráta a uštipačne poznamenal: ‒ To je slovenský dôstojník a nemá vraj peniaze. — Jano sa zamračil ešte viacej, urobil krok dozadu a vyrazil mu pokladničku z ruky. Tá dopadla na tvrdý betón a peniaze sa rozkotúľali po zemi. Ten, čo držal pokladničku, sa vystrel a celý bledý od zlosti kričal na kamaráta, aby priviedol žandárov, nech Jana zavrú.
Nazlostený na všetko, i na seba, podľahol svojim vzrušeným citom a z jeho úst vyleteli tvrdé slová, vlna jeho hnevu sa zväčšovala až nemohol udusiť svoju nenávisť voči Nemcom za všetko to, čo napáchali na sovietskych ľuďoch a začal otvorene nadávať za ich zločiny spáchané na Ukrajine a v Bielorusku, nechýbali ani nadávky na Hitlera.
Železničiari a robotníci z Važca, Štrby a z dedín z okolia Popradu počúvali a súhlasne prikyvovali. Veď ten kapitán hovorí pravdu. Tak je. A Jano, keď vylial svoju zlosť do posledného dúška, nakoniec ešte vykríkol, že bude najšťastnejším človekom na zemi, ak uvidí posledného nemeckého vojaka meter pod povrchom zeme. K Janovi prikročil chlap a pološeptom mu oznámil, že FS-mani už odbehli do mesta a zháňajú gestapákov, aby ho zatkli. Jano spolu s týmto neznámym opustili reštauráciu a pred stanicou už čakalo nákladné auto. ‒ Ráčte. — V aute sa ho šofér opýtal, kam ho má zaviesť. Jano rozmýšľal, koho navštíviť, a po chvíľke odpovedal: ‒ Do obce Veľká pri Poprade. — [14]
Na druhý deň v nedeľu som podľa dohovoru vzal peniaze, ktoré Jano nechal posielať na moje meno, a odišiel som na stanicu. Mal som dobrú náladu, lebo nebolo treba zavčasu vstávať, a tešil som sa na rozhovor s Janom. Rok sme sa nevideli a koľko sa toho za ten čas zmenilo. Sprievodca vlaku ma trápil otázkami, ako môžem cestovať na školský lístok, keď sa v nedeľu nevyučuje. Nemohol som ho presvedčiť. Spomenul som si na Janovu radu: keď budeš v úzkych, vždy povedz pravdu. ‒ Nuž, pán sprievodca, prišiel mi brat z frontu, nastupuje na dovolenku do Vysokých Tatier a nesiem mu nejaké veci. — Sprievodca si ma premeral od hlavy po päty: ‒ Vravíš z frontu? Nuž tak si teda choď, ale pozor na revízora. —
Vystúpil som z vlaku, ale neponáhľal som sa. Električka do Tatier odchádzala asi o hodinu, mal som dosť času na menšiu prechádzku po parku. No hneď na nástupišti som stretol Jana. ‒ Čo tu robíš? — pýtam sa. ‒ Veď si mal byť v Tatrách? — Ustarane sa usmial a zašomral: ‒ Zdržal som sa. —
Nasadli sme do električky a hneď som spozoroval, že Jano nemá chuť do rozhovoru. Na otázky odpovedal úsečne. Videl som, že je zamyslený, ale nechcel som sa vypytovať na príčinu. Myslel som, že duchom je ešte niekde na fronte. Po chvíli sa ma opýtal: ‒ Nepočul si nejakú novinu z Popradu? —
Vtedy som ešte o ničom nevedel. Okolo nás prešla a Janovi zamávala mladá dievčina. Jano mlčal. Už som myslel, že sa nedozviem nič z frontu, ale utešoval som sa, že Jano bude na dovolenke niekoľko týždňov a nálada sa mu určite zlepší. Pred Vojenskými (*Tatranskými) Zrubmi sa ma ešte raz opýtal na novinky z Popradu.
Kufor si zložil v izbe a hneď sme vyšli pred budovu. Bol október. V Tatrách sú v tom čase obyčajne hmly alebo prší. Vtedy svietilo slnko a Jano sa neskoršie aj opaľoval. Na lavičke si ma Jano doberal, že mám parádne šaty, nové topánky, vyzerám ako mladý úradník a nie ako študent… Po chvíli mi navrhol, aby sme išli na obed. V jedálni bolo málo dôstojníkov, jeden vojak, čašník hneď pribehol nás obslúžiť. Vybral som si jedlo, ale Jano neobedoval a stále mlčal. Vyšli sme z jedálne, znova sme si sadli na lavičku. Po chvíli mlčania mi Jano vraví: ‒ Jožo, neprišiel som domov na dovolenku odpočívať, ale rozlúčiť sa s vami, s príbuznými. — [15]
Odmlčal sa rozmýšľajúc, či mi má povedať všetko. ‒ Vieš, nadviazal som spojenie so sovietskymi partizánmi. Sme viacerí, čo im pomáhame: liekmi, strelivom, zbraňami i inak. Nemal som pred tebou nikdy tajnosti a vieš, že som išiel na východ s úmyslom prebehnúť pri prvej príležitosti na sovietsku stranu. Viem, prečo som šiel na front a viem, kde je moje miesto. Iste sa ešte pamätáš na môj list, ktorý som ti napísal pri odchode na front v štyridsiatom prvom roku. —
Na jeho prechod k Sovietom som myslel často. Bolo to však iné a navyše veľmi vzdialené. Teraz vyslovil to závažné rozhodnutie a je to tu. Nevedel som sa sústrediť, veľa rôznych myšlienok mi prebehlo hlavou a ja som zo seba vykoktal: ‒ A nebolo by lepšie, keby si zostal na slovenskej strane a naďalej pomáhal partizánom? Možno aj pre nich by to bola väčšia pomoc. —
‒ No, pozri. Pri našich prvých stretnutiach sme sa dohovárali a my sme partizánov žiadali, aby nezabíjali našich mladých chlapcov. Veď oni za to nemôžu, že ich slovenská vláda poslala na front. A ako to vyzerá – padnúť v boji proti Rusom, Slovanom, ktorých považuješ za svojich bratov? My sme im sľúbili, že nebudeme na nich útočiť a strieľať, ba priam upozorňujeme ich na nemecké výpravy organizované proti nim. Partizáni na to pristúpili a neprelievali sme viacej krv. Styky sa rozširovali a my sme im pomáhali, čím sme len mohli a kde sa to dalo. To sa však nedá utajiť. Konečne treba aj otvorene proti Nemcom vystúpiť. Preto pripravujeme prechod k nim. Stane sa to po mojom návrate z dovolenky. Pred odchodom na druhú stranu ti ešte napíšem vetu, napríklad: Počasie sa vylepšilo, idem na prechádzku. Vieš, na fronte nie je situácia jednoduchá, ale budem robiť všetko tak, aby som sa mohol kedykoľvek pozrieť svojej materi rovno do očí. —
Chcel som toho toľko povedať, ale nepovedal som skoro nič. Jano spozoroval moju neistotu. Z predného vrecka vojenskej blúzy vybral zväzok papierov a podal mi ho.
‒ Tu sú listy od partizánov. Po prečítaní ich hoď do ohňa. —
Prvý bol písaný po nemecky. Vyrozumel som, že navrhujú schôdzku neďaleko za obcou Kopceviči v určený deň a partizáni budú na nich čakať v priekope vedľa cesty. Držal som list písaný rukou partizána. No nevedel som si vtedy ani predstaviť, ako taký partizán vyzerá. Nemci tvrdili, že sú to zákerní banditi. Moskva ich ospevovala ako národných pomstiteľov bojujúcich za slobodu, za vyhnanie okupantov. Zdalo sa mi skoro ako dobrodružstvo stretnúť pisateľa tohto listu – partizána a porozprávať sa sním. Lenže, bolo to také vzdialené, ba až neskutočné. ‒ Pozri sa — podal mi fotografiu obeseného mladého chlapca s tabuľkou na prsiach s označením bandit a tiež ruské letáky vyzývajúce na odpor. Pomaly som čítal, prezeral veci, ale zrak mi zavše skĺzol na obeseného chlapca. Taký mladý a už mŕtvy. ‒ Keby si z Moskvy počul hovoriť Repkina, tak to som ja. Toto meno som si vybral už teraz, aby som nemusel vystupovať pod vlastným. Aj partizáni ma poznali ako Repkina. Je to istejšie a menej nebezpečné aj pre vás. —
Zase ďalšie nové informácie a ja nič. Pred mojim odchodom z Tatranských Zrubov mi ešte pripomenul, aby som o tom s nikým nehovoril. Ani doma. Ešte raz sa mi prenikavo pozrel do očí, trochu sa odmlčal a pretože ma chcel uspokojiť, dodal: ‒ Jožo, na fronte sa budem držať tak, aby si sa nemusel hanbiť za svojho brata. — Tuho mi stisol ruku. O popradskom incidente sa nezmienil ani slovom. Ani neskoršie sme o tom nehovorili. Obdivoval som ho, ako to všetko dokázal udržať. Nikomu sa s tým nezdôveril, s nikým sa neradil, pritom išlo o všetko. Aj o jeho život.[16] Potom siahol do vrecka a vytiahol čiernozlaté omegovky a podal mi ich do ruky: ‒ Vezmi si ich na pamiatku, zídu sa ti. — Boli to tie isté hodinky, čo sme pred rokom spolu kupovali v Prešove. Ako sa mi už vtedy páčili. A teraz sú moje. To ma trochu rozveselilo. Aj Janovi sa zlepšila nálada.
Po niekoľkých dňoch prišiel Jano z Tatranských Zrubov domov na svadbu sestre Mariene. Tvár mal po pobyte v Tatrách opálenú. Vyzeral celkom odpočinutý. Takto je zachytený aj na svadobnej fotografii. Bola to jeho posledná fotografia v rodnom kraji.
(*Avšak tušil už vtedy, že sa domov viac nevráti, keď jej precítene zaspieval ukrajinskú pieseň – verziu ruskej národnej piesne Čierneho havrana – Ихав казак на войноньку?)Janovi priviezli domov veľkú bedňu. Stála v kuchyni opásaná kovovými pruhmi. Nikto sa ju neodvážil otvoriť. Čakali sme na Jana. Zdalo sa mi, že to bola večnosť, kým prišiel Jano. Ale s otváraním debny sa neponáhľal. Až po dlhej chvíli požiadal brata Štefana, aby sme ju otvorili. Štefan nadvihol vrchnák, Jano odhrnul papier a vytiahol knihu. Najprv jednu, potom druhú a nakoniec sa ukázalo, že v debne sú len ruské knihy, mapy, akási rysovacia doska. To bolo všetko. Z debny vyrazila ostrá vôňa a Jano vytiahol duchy. V obálke boli rôzne Janove fotografie. Na jednej sedel na lavičke, bez košele a blúzu mal len tak prehodenú. Fotografiu mi podal so slovami: ‒ To je po jednom z najťažších bojov. — Na druhý deň nás prekvapili nepríjemnosti. Vrátil som sa zo školy a v kuchyni sedeli príbuzní. Nikto nič nehovoril, všetci mlčali. Matka mi vyrovnane a pokojným hlasom oznámila, že na poludnie prišiel k nám kapitán slovenskej armády a zaistil Jana. A odišli autom, nikto nevie kam.
Po niekoľkých dňoch som počas veľkej prestávky na konci chodby nečakane zbadal Jana. Pocítil som veľkú radosť. Tak Jano nesedí v base, ale už je na slobode: to je ohromné. Mal som veľkú radosť.[17] Dôstojníci na vojenskom súde v Poprade Dr. Králik, Dr. Gabula, Dr. Breyer a iní ho počas 10 dní podrobne vyšetrovali, ale nedovolili mu, aby mohol aspoň zatelefonovať domov, kde sa nachádza. Čakali len, kedy sa situácia trochu upokojí a aby sa na celú aféru trochu pozabudlo. Jano im prisľúbil, že len čo ho prepustia, zbalí si svoje veci, preruší dovolenku a ihneď odíde na front. Návrat na front mohol privítať každý, dokonca aj Nemci, ktorí si nechali o celej záležitosti podávať správy a tlačili na vyšetrujúcich, aby kapitána poriadne potrestali. Svedčí o tom aj list obranného oddelenia Ministerstva národnej obrany v Bratislave z 11. novembra 1942 adresovaný vojenskej prokuratúre v Poprade. Po príchode na front mu niektorí dôstojníci vyčítali, prečo nadával na našich spojencov – Nemcov. A on len pokojne odpovedal: ‒ Povedal som len pravdu.“[18]
Zo spomienok Antona Rašlu (o popradskom incidente)
,,Na jeseň 1942 sme z Popradu z vojenskej prokuratúry dostali správu, že Janko Nálepka sa dostal na dovolenku a prišlo k tej známej afére na popradskej stanici, kde urazil celú Nemeckú ríšu: robotníkov priamo navádzal, aby povstali, aby zabili Nemca. Následkom toto bol vzatý do väzby, kde bol ale veľmi krátko – asi 7 alebo 10 dní. Keď som prišiel do Popradu, museli sme premyslieť plán, ako ho z toho dostať, lebo to vyzeralo naozaj zle. Vymysleli sme taký plán, že bude prepustený a hneď sa prihlási znovu na front. Vyšetrovanie sa bude preťahovať (hodnosť mu nebola odňatá, pokiaľ nebolo skončené vyšetrovanie), spisy sa odstúpia poľnému súdu a bude sa to ťahať prípadne až do skončenia vojny, aby sa mu nič nestalo. Spis bol zámerne zaslaný na Rýchlu a nie na Zaisťovaciu divíziu. Keď Ján Nálepka odišiel naspäť na front, s veliteľstvom divízie, ktoré sa medzitým presťahovalo zo Žitomíra do Ovruče, bolo z Bratislavy ďalekopisné spojenie aj cez nemecké ústredne.
Na bratislavskom oddelení MNO sme mali dôstojníka – stotníka Ábela, ktorý bol zapojený do ilegálnej činnosti a tam si vzal na starosť vybudovať cestou ďalekopisu spojenie s divíziou v Ovruči, kde sa mohli denne poskytovať správy, čo je nové v Bratislave. Raz sme dostali správu, že Janko Nálepka už nefunguje pri divízii, ale že išiel na štáb, zrejme, aby bol bližšie k partizánskym jednotkám, lebo v tom čase, začiatkom roku 1943, sa už plne rozvinulo partizánske hnutie, najmä v tejto oblasti. Asi v marci v roku 1943 doviezli z Ovruče do Bratislavy do väzby niekoľkých dôstojníckych zástupcov – Hovanca, Kušníra… a môjmu dobrému kamarátovi, Dr. Hákovi – vojenskému prokurátorovi dali príkaz, aby ich vyšetroval. Nemal pri sebe ani zapisovateľa – zápisnice si robil sám. Mne povedal, že sa prevalila ohromná vec, že keď prišiel z Popradu naspäť na front Jano Nálepka, že sa tam vybudovalo spojenie s partizánskymi jednotkami. Nálepka chcel k nim previesť celý 101. pluk. Prechod sa mal uskutočniť na Vianoce roku 1942, ale po prezradení sa neuskutočnil.“[19]
Partizánske listy Ivana Vasilijeviča Skalobana
Jozef Nálepka po vojne dlho pátral po partizánovi, ktorý bol v písomnom styku s Jánom. Až generál Mačuľskij mu v Minsku povedal, že autorom je Ivan Vasilijevič Skaloban: ,,Skaloban bol v civile učiteľ a s našou armádou odišiel na východ. Po nejakom čase sa vrátil spolu so šoférom a pristál ako výsadkár na okupovanom území. Zo začiatku nepodliehal nikomu, no neskoršie sa pridal k nášmu zväzku. Mal svoju vysielačku a tak s Janom udržiaval veľmi úzke kontakty. Informácie, ktoré od neho získal, posielal priamo do Moskvy. Určite by vedel najlepšie popísať túto úzku spoluprácu. Žiaľ, pri akcií záhadne zmizol. Nikto nevie, či ho trafila nemecká guľka, keď počas boja prechádzal cez rieku, alebo či ho zajali Nemci a na neznámom mieste popravili.“[20]
Jozef Nálepka na tieto udalosti spomína: ,,V očiach generála sa zračil smútok. Pozrel som sa ešte raz na vyblednuté Skalobanove listy a jeho pekne vypísané písmo s energickým podpisom Ivan Vasilijevič. V jednom liste hneď v úvode píše: Dovoľte mi odovzdať Vám poďakovanie sovietskej vlády. V ďalšom žiada odpoveď na otázky, ako napríklad, kde sa nachádzajú hlavné nemecké štáby južného frontu, aké sú ďalšie zámery Nemcov v boji proti partizánom, odkiaľ sú mu známe nemecké strategické plány na východe a i. Tri listy boli v ruštine a jeden v nemčine.“[21]
Jozef Nálepka na margo partizánskych listov pokračuje: ,,Partizánske listy som nosil stále v náprstnom vrecku. Hneď v pondelok ráno chcel som aspoň jeden ukázať môjmu priateľovi a spolu sediacemu Jožkovi Kostúrovi, ale premohol som sa. Ale do školy som ich nocil vo vrecku naďalej. Až jedného dňa… Uprostred týždňa, asi na tretej vyučovacej hodine, vstúpil do triedy náš triedny profesor Čižmár. Pozdravil tak, ako zvyčajne, len tvár mal veľmi bledú.
Tušili sme, že niečo nie je v poriadku: ‒ Vyložte si všetky svoje veci na lavicu. Z vrecka aj z aktovky. Zimníky z chodby si prineste do triedy a vrecká tiež vyprázdnite. — A začala sa prehliadka. Uvedomil som si, že partizánske listy a všetko, čo mi Jano dal vo Vojenských Zruboch mám ešte stále vo vrecku a zbledol som. Aj som ľutoval, že som neposlúchol Jana, aby som po prečítaní všetky listy spálil. Mysľou mi prebehli tie najčernejšie myšlienky. Na chodbe som strčil ruku do zimníka, odpáral podšívku v rukáve a bleskurýchle som tam strčil všetky listy. Kabát som si prehodil cez ruku a naoko spokojne som sa vrátil do triedy a sadol si na svoje miesto. Profesor Čižmár už prehliadol chlapcov v prvej lavici. Vyložené predmety bral do ruky, obzeral si ich, nazrel do aktovky a dôkladne si všímal, či každý má vrecko obrátené, a to nielen na nohaviciach, ale aj na zimníkoch. Toho som sa obával najviac. Prikročil ku mne a mne sa zdalo, že som sa mu pokojne pozrel priamo do očí. Cítil som však, že nestojím na zemi. Dotkol sa niektorých mojich vecí na lavici a opýtal sa, či nemám niečo v náprsnom vrecku. Pohotovo som ukázal a on ešte dodal: ‒ V zadnom vrecku nohavíc nemáte nič? — Zdalo sa mi, že mňa obracal viacej ako iných, ale nechcel som si ani pripustiť myšlienku, že by som bol podozrivý. Ticho sa vzdialil a už sa obrátil na môjho suseda. Uvoľnenie a pocit z prekonania krízy bol najkrajší. Až vo vlaku som si uvedomil, čo všetko sa mohlo stať. Nebol som ohrozený len ja, ale hlavne Jano a možno celá ilegálna skupina na fronte. Veď tam bol uvedený dátum schôdzky s partizánmi. Za to mohol byť udelený najvyšší trest – smrť! Doma som listy ihneď schoval v jednej knihe v Janovej knižnici.“[22]
Zo spomienok Jozefa Nálepku vieme, že ,,Jánov návrat na front bol veľkou rodinnou udalosťou. V našej rodine nebolo nikdy zvykom okázalo sa lúčiť. Teraz sme akoby všetci, vrátane Jána, tušili, že sa lúčime naposledy. Sedeli sme v kuchyni, každý rozmýšľal a všetci o tom istom. Len Jano sa kdesi vytratil. Po chvíľke vstúpila švagriná do zadnej izby. Jano stál nepohnute pri okne a zamyslene sa pozeral pred seba. Keby sa nebola prihovorila, ani by ju nebol spozoroval. Iste mu mysľou prebehol celý život, aké pekné i ťažké chvíle prežil v tomto rodnom dome a v rodnom kraji. Čo všetko si bolo treba odopierať, prekonávať ťažkosti, boriť sa s núdzou i zaostalosťou. Boli tu ale aj chvíle radostné, naplnené snami o peknom zajtrajšku nielen svojom, svojej rodiny, ale aj tých, medzi ktorých chodil prednášať, besedovať s nimi a burcovať ich zo spánku a apatie. Takto mlčky sa lúčil so všetkým, čo ho tu obklopovalo z detstva. So stromami pred domom, so šopou, kde sme ako chlapci šantili na sene, s Hornádom, ktorého voda v lete osviežovala mladé telá, s lesom, ktorý mal tak rád a kam sa často zatúlal vo voľnej chvíli. Možno to všetko vidí naposledy. Čo keď sa už nevráti? Švagriná ho vytrhla premýšľania. Rukou si prehrnul vlasy a hlavu pootočil k nej. V očiach mu zbadala slzy.
So sestrou Marienou sa rozlúčil doma, s ostatnými až na stanici. Sestra ho tuho objala a vzlykajúc povedala, že cíti, že sa Jano nevráti. Všetci sme stáli mlčky, nikto nepovedal ani slovo. Ani Jano. Len oči nám zvlhli. Keď vlak vchádzal do stanice, rozlúčil sa Jano aj s nami. Ako vždy aj teraz sa nám pozrel tuho do očí a tuho stisol ruku. Ešte na schodíku vagóna mi pošepkal: ‒ Urobím, ako sme sa dohodli. Držte sa, Nálepkovci. — To boli jeho posledné slová a vlak sa vzdialil…“[23] Odkaz poslal aj priateľke Márii, s ktorou mal mať ešte jednu schôdzku, avšak popradský incident zamiešal karty trochu inak…
Z korešpondencie: Môj život nepatrí iba mne… (adresované blízkej priateľke Márii K.)
Smižany, nedeľa 6. decembra 1942: ,,Marusio, v prvom rade cítim povinnosť sa Ti omluviť a vysvetliť Ti, prečo som viac k Tebe neprišiel. Ako som Ti už bol spomínal, pri príchode na Slovensko mal som výstup s Nemcami. Každý deň som čakal zatknutie. Práve vtedy, keď som išiel od Teba pri Smižanoch ma zatkli a bol som v žalári v Poprade. Preto som neprišiel. Inak by som bol hádam ešte našiel času pre Teba, aby sme si poriadne ujasnili náš pomer.
Povedal som Ti, že Ťa mám rád a je to pravda. Lenže som človek, ktorý teraz uteká sám pred sebou. Čakám na budúce udalosti, ktoré mi prinesú hodne povinností a preto sa neviem rozhodnúť. Cítim, že môj život nebude taký, aký má každý normálny človek. Preto nechcem viazať ani Teba ani seba. Bude najrozumnejšie, keď pre tento čas prestaneme jeden pre druhého existovať. Zostaňme priateľmi – veď ďalší život potom ukáže, čo bolo dobre a správne. A myslím, že v živote je vždy času dosť. Poznávam tiež, že povahovo som sa zmenil k horšiemu a ešte bude len pre Tvoje dobro, ak zostaneme iba priateľmi. Lúčiac sa zo Slovenskom spomínam na Teba a prajem Ti všetko najlepšie. Tvoj Jano.“[24]
Ján Nálepka nepísal z frontu často. Ako Jozef spomína: ,,Sem-tam mi poslal lístok: Zdravý a celý som. A to bolo všetko. Dohodnutá veta pred prechodom sa neobjavovala. Nevedel som, čo sa mohlo stať, prečo sa prechod neuskutočnil. Napísal som mu dlhší list a snažil som sa vpašovať túto otázku. V odpovedi písal: Dostal som tvoj list. Otázke som porozumel. Okolnosti sa vyvinuli tak, že moje osobné záujmy museli ustúpiť záujmom celku. Musel som sa tomu podriadiť. Dané slovo splním, akonáhle to okolnosti dovolia. Pozdravuj doma. V ďalších listoch sa k tomu Jano nevracal. Opakovala sa v nich často veta: U nás nič nového alebo Stále to isté. Veď bola vojna…“[25]
Jeden z posledných listov na Slovensko, ktorý prichádza pred Nálepkovým prebehnutím k partizánom je definitívnou rozlúčkou so svojou priateľkou: ,,…Píšeš pravdu, u muža je predovšetkým povinnosť. Napísal som Ti, že som človek, ktorý uteká sám pred sebou. Nie je to fráza, je to až príliš krutá pravda. …ja viem, že nikdy šťastný byť nemôžem a nebudem – načo ešte niekoho ťahať cestou plnou blata a hany. Nezabudol som, o čom sme snívali obidvaja – ale to už nikdy nebude. Ty buď šťastná, ak ešte byť môžeš a mňa nechaj vypiť kalich až do dna. Môj život nepatrí iba mne...“[26]
A potom prichádza už iba posledný list do Smižian, v ktorom Ján Nálepka informuje o počasí…
Apel na slovenských vojakov armádnym generálom F. Čatlošom
V gardistických denníkoch Slovák a Gardista vychádza pár dní po popradskom incidente armádny rozkaz hlavného veliteľa gen. F. Čatloša s varovaním k slovenským vojakom: ,,Kto vidí len seba, kto počúva len svoj vlastný hlas, kto chce divokou riavou vojenného pobytu pritiahnuť druhého, stojaceho na spokojnom a pevnom brehu, aby ho v pádostroji vymenil, ten márne sa namáha, márne volá, márne dúfa a márne kvíli, lebo živelné sily ho prehlušia… Kto je duchom silný, ten to chápe, a ten neoslabuje svoju dôležitú prácu pre národ. Kto je slabý a malomyseľný, toho víry a živly vojny so sebou strhnú, pri svojej nemožnosti nevykoná nič ani pre svoju sebeckosť, ba čo horšie, nevykoná ani pre štát tú úlohu, ktorá mu je dejinným príkazom prisúdená a bez vyplnenia ktorej národ hynie a zaniká… Pod týmto zorným uhlom posudzovania bude zhodnotená služba vojakova, služba v poli a obeť pre celok… Dr. Tiso mal pravdu, keď 18. októbra 1942 povedal verejne a slávnostne príslušníkom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, že Zimná pomoc od vojska mala dostať mravnú podporu, aby bojujúca mlaď národa nás povzbudila k národnej svornosti a jednomyseľnosti, k disciplíne v poslúchaní...“[27]
Mohla táto výzva súvisieť aj s popradským incidentom? Mohla. Pravdou totiž je, že k Čatlošovi sa dostávali na dennej báze informácie o spolupráci slovenských vojakov na východnom fronte s boľševickým nepriateľom. V každom prípade sa gen. Čatloš o Nálepkov prípad ihneď zaujímal…
[1] LUKÁČ, E. B. Dnes, či včera? In Elán. [Október 1942, ročník XIII, č. 2, s. 1].
[2] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 35.
[3] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 21 – 22.
[4] Posledné dni Stalingradu. In Slovák. [25. október 1942, ročník XXIV, č. 245, s. 4].
[5] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 22.
[6] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 35.
[7] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 22.
[8] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 36.
[9] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 23.
[10] Tamže.
[11] Zo súkromnej korešpondencie Jána Nálepku Márii Korchňákovej. Depozit Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi, por. č. 2620-2630, signatúra 29/83/772.
[12] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s.110.
[13] NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita a Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 74.
[14] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s.110.
[15] NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita – Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 74 – 75.
[16] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 75 – 79.
[17] NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita – Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 76 – 77.
[18] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s.110 – 111.
[19] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 55.
[20] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 117.
[21] Tamže.
[22] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 117.
[23] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 121.
[24] Zo súkromnej korešpondencie Jána Nálepku Márii Korchňákovej. Depozit Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi, por. č. 2620-2630, signatúra 29/83/777.
[25] NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita – Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 81.
[26] Pokud dýchám, doufám. In Obrana lidu. [30. november 1968, ročník XXVII, č. 47/48, s. 5].
[27] Vzdávame hold všetkým hrdinom a statočným vojakom. In Slovák. [29. október 1942, ročník XXIV, č. 248, s. 1 -2].
Pridaj komentár