kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Saburovov návrh prechodu, 6. máj 1943
Gen. mjr. Saburov v liste zo dňa 6. mája 1943 varoval stot. Nálepku na možnosť represálií. Ján Nálepka sa o vypätej situácii zmienil v liste Saburovovi, na čo mu Saburov vzápätí odpovedal:
,,Práve som dostal Váš list a obratom naň odpovedám:
1/ V prípade, že dobrovoľne prejdete na našu stranu, udeľujeme Vám plné právo na zriadenie samostatného oddielu na boj proti nemeckým okupantom za svoju nezávislosť a slobodu, pričom sa zaväzujeme poskytnúť Vášmu oddielu praktickú pomoc.
2/ Dôstojníci a ich pomocníci, ktorí chcú bojovať proti fašistom, zostanú so svojimi ľuďmi v novovytvorenom oddiele. Tých, ktorí z toho či onoho dôvodu nechcú byť v partizánskych zväzkoch, pošleme do Moskvy, kde budú zaradení k dispozícii veliteľovi L. Svobodovi. Jedného z Vašich dôstojníkov a jeho pomocníka sme už do Moskvy vyslali.
3/ Z Vášho listu je zrejmé, že ste v nebezpečenstve a už tam nemôžete zostať. Preto strácať čas alebo meškať pri príchode k nám znamená vystavovať seba a ostatných ešte väčšiemu nebezpečenstvu. To nemožno pripustiť. Preto Vám odporúčam, aby ste sa s prechodom k nám poponáhľali.
4/ Za miesto prechodu vyberám dedinu Remezy, kde Vám zabezpečíme stretnutie. Vy nás zavčasu upovedomte (samozrejme, len v tom prípade, ak stihnete).
5/ Pri prechode k nám vezmite so sebou všetky zbrane a muníciu. Dôvody Vám vysvetľovať nemusím, lebo ich iste sami najlepšie chápete.
To je všetko. Želám Vám šťastie a úspech, a mocne Vám stískam ruku. Odovzdávam pozdrav Vám aj Vašim vojakom. Saburov.“[1]
V tejto vypätej situácii Saburov spomína: ,,Nemali sme právo vystaviť Slovákov úderu Gestapa. V tomto smere sme nemali ani žiadne priame pokyny, no okolnosti nás prinútili rozhodnúť o osude Slovákov. Opäť (už po niekoľký raz!) som v duchu zvážil všetky pre a proti a po dlhšom premýšľaní som povedal: ‒ Najväčšou tragédiou bude, ak umožníme odzbrojenie slovenského pluku. Potom Gestapo uväzní vojakov a ich príbuzných vo vlasti za ostnatým drôtom. Nestrácajme čas. Ak im horí pôda pod nohami, treba rýchle odoslať list! A pripraviť stretnutie… — Dlhá a náročná cesta k sebe teda skončila. Začali sme s prípravami na prijatie slovenskej jednotky do našich radov.“[2]
Cez frontovú líniu do všetkých kútov sveta! (III. Všeslovanský zjazd, 9. máj 1943)
Dňa 9. mája 1943 Ján Nálepka so svojimi druhmi tajne počúvali rádiový prenos u III. Všeslovanského zjazdu v Moskve. Zjazd prebiehal pod hlavičkou hesla: ,,Roznietiť plameň ozbrojeného boja všetkého ľudu proti hitlerovským imperialistom – taká je svätá úloha slovanských národov.“
Na zjazde sa zúčastnili robotníci s roľníkmi, vojaci sovietskej armády, slovenské vojenské jednotky utvorené na území ZSSR, partizáni, učenci, verejní činitelia… Tu, z vysokej tribúny rozprávali o hrdinskom boji svojich krajanov proti fašistom vzývajúc: ,,Slovania, do zbrane!“, či ,,Mohutný a neporaziteľný je slovanský duch, ostrá je slovanská zbraň!“[3] Zjazd vyústil v mohutnú demonštráciu jednoty slovanských národov zomknutých okolo Sovietskeho zväzu. účastníci manifestácie sa obrátili ku všetkým slovanským národom s výzvou, v ktorej poukazovali na boj proti hitlerovskej tyranii, v konkrétnych podmienkach každej okupovanej krajiny. Pre Slovákov znel nasledovný odkaz: ,,Bratia Slováci! Tvorte partizánske oddiely, ničte nemeckých fašistických uchvatiteľov a ich podlú agendu. Slováci, násilne mobilizovaní Nemcami do armády, prejdite k Červenej armáde.“[4]
Po Všeslovanskom zjazde sa saburovovci obrátili k slovenským jednotkám s letákom, v ktorom partizáni znovu povolávali slovenských vojakov a dôstojníkov na stranu sovietskych vojsk a partizánskych oddielov. Partizáni písali:
,,Bratia Slováci! Vojaci a dôstojníci! Krvavý kat Hitler ženie vás, slovenských vojakov a dôstojníkov, na východ, aby vašimi rukami vraždil sovietskych ľudí. Za aké blaho vy musíte pomáhať nemeckým fašistom? Azda za to, že rozšliapali vaši dôstojnosť a česť? Azda za to, že z ich milosti vaše rodiny doma hladujú? Azda za to, že vaši bratia a sestry sú ako nevoľníci hnaní na ťažkú prácu do Nemecka? To nestojí za to! To nestojí za to, klásť svoje hlavy za záujmy nemeckých imperialistov! Nemeckí fašisti sú najväčší nepriatelia slovanských národov. Plece pri pleci, s Červenou armádou na sovietsko-nemeckom fronte ničia nemeckých fašistov vojaci a dôstojníci československej vojenskej jednotky.
V bojoch s nemeckými fašistami pokryli sa nehynúcou slávou najlepší synovia Československa… Npor. Otakarovi Jarošovi, ktorý hrdinsky obetoval život za slobodu svojej vlasti, bol in memoriam udelený titul Hrdinu Sovietskeho zväzu. (Otakar Jaroš zahynul v bitke u Sokolova 8. marca 1943, povýšený in memoriam na kapitána – pozn. autorky). Mnohí vojaci a dôstojníci slovenských jednotiek prešli k červeným partizánom a tu, v tyle nepriateľa, spolu s partizánmi ničia nemeckých fašistov a hrdinsky sa bijú za slobodu svojej vlasti. Nastal rozhodujúci moment pre všetkých vojakov a dôstojníkov slovenských vojenských jednotiek, obrátiť zbraň proti nemeckým fašistom, a spolu s Červenou armádou, spolu s červenými partizánmi biť sa za slobodu a šťastie slovanských národov, za slobodné Československo… Bratia Slováci! Vojaci a dôstojníci! Prejdite k nám – červeným partizánom. Nestrácajte ani jednu hodinu, ani jednu minútu. Povstaňte všetci do boja proti nemeckým fašistom. Komu v hrudi bije slovanské srdce a na ústach znie slovanské slovo, toho miesto je v našich radoch. Kto chce, aby slnko slobody žiarilo nad Československom, toho miesto je v našich radoch… Len v boji proti nemeckým fašistom nájdete záchranu pre seba, pre svoje rodiny, pre svoju vlasť. Lepšie zahynúť v boji, ako živoriť v otroctve.“[5]
Profesor pražskej univerzity Zdeněk Nejedlý a čestný predseda Všeslovanského výboru v Moskve pri oslavách 150. výročia narodenia básnika Jána Kollára, presne vystihol hrozbu nadradeného pangermanizmu, lebo ,,…nikdy nebolo Kollárovo slovo, jeho myšlienky a výzvy tak aktuálne ako dnes, keď pre všetkých Slovanov je príkazom sa zjednotiť k rozhodnému odporu proti nemeckému násiliu… Rozhodujúci pre Kollárov vývoj bol Janov, kde spoznal ponapoleonovské hnutie za zjednotenie Nemecka, kde počul prednášať nemeckých profesorov, ktorí už vtedy vykladali študentom, že Nemci sú vraj najlepším a najdokonalejším národom na svete, učili ich panstvachtivosti a vyzývali k uplatňovaniu hrubej sily po vzore starých Germánov. Kollár s hrôzou chápal nebezpečenstvo hroziace Slovanstvu, hlavne keď všade nachádzal pamiatky po Slovanoch, ktorých potomkovia už boli úplne ponemčení. Kollár však nepodľahol zúfalstvu. Hneď v Janove sa začal zaoberať plánmi, ako proti ničivej sile germánstva postaviť druhú, ktorá by chránila slovanské národy. Cítil, že Česi a Slováci i ostatné malé národy samy o sebe sú slabé a hľadal preto oporu u veľkého ruského národa, o ktorom už z mladosti veľa vedel. Neuspokojoval sa iba s myšlienkou ruskej ochrany slovanských národov, ale chcel, aby aj iné slovanské národy stali sa silnými, vnútorne i proti nebezpečiu, ohrozujúcemu ich zvonka a tak sa stal hlásateľom slovanskej vzájomnosti…“[6]
Všeslovanský zjazd a jeho výzvy mali ohromný vplyv na slovenské posádky, lebo už na druhý deň po zhromaždení Ján Nálepka so svojimi druhmi odosielajú Saburovovi list, v ktorom deklarujú: ,,Počujeme hlas svojej krvi a nechceme v nijakom prípade ani pomáhať, ani pozerať na zverské činy Nemcov, ktoré páchajú na našich ruských bratoch…“
Odpoveď Jána Nálepku na Saburovov návrh, 10. máj 1943
Ján Nálepka začal robiť prípravy na prechod. Skupina organizovala podľa pôvodného plánu prechod väčšej vojenskej jednotky k partizánom, o čom svedčí Nálepkova odpoveď: ,,Vážený súdruh Saburov! V znamení III. všeslovanského zjazdu v Moskve 9. mája 1943 pozdravujeme Vás i všetkých ostatných a vyhlasujeme, že zahajujeme druhú etapu boja proti nenávideným Nemcom. Táto časť je už aktívna. Počujeme hlas svojej krvi a nechceme v nijakom prípade ani pomáhať, ani pozerať na zverské činy Nemcov, ktoré páchajú na našich ruských bratoch. Opúšťame naše rodiny i vlasť, aby sme dali celý svoj um do služieb svojej vlasti a svoj život do boja za oslobodenie všetkých slovanských národov. Súčasne predkladáme plán prechodu slovenských vojakov a dôstojníkov k Vám a prosíme, aby ste nám pritom pomohli…
1/ V noci pred 15. májom 1943 zorganizujeme prechod našich oddielov s technickým vybavením v smere Jeľsk – Dvižky – Remezy. Z Jeľska vyjdeme o 23.15 nášho času. Štáb pôjde na nákladnom aute. Ako pomoc by sme žiadali, aby ste po našom prechode o 23.30 nášho času podmínovali mosty v osade Komúna pri Jeľsku. Prosíme podmínovať aj cestu pri Ostrove o 22.00 nášho času. Pri odchode nášho pluku z Jeľska Vám dáme signál, že ideme my. Bude to z týchto miest dvakrát zatrúbenie. Z Vašej strany je potrebné, aby na nás čakala veľká skupina ľudí a trinásť vozov na muníciu. Signál: dve zatrúbenia a heslo: Repkin. Odpoveď: Katin. Dvaja ľudia musia byť oblečení v nemeckej uniforme. Vaša skupina nás odvedie rovno do štábu.
2/ V tú istú noc zo 14. na 15. mája o 21.00 nášho času musí nás čakať vo vzdialenosti jedného kilometra za Pyľčiskom smerom na Bogutiči tridsať Vašich ľudí, ktorí vezmú so sebou strážny oddiel č. 2. Heslo: Bogdanovič. Týchto vojakov rovnako treba priviesť do Vášho štábu. Prosíme, aby ste miesto a čas presne dodržali.
3/ Tak isto zo 14. na 15. mája nech Vaša tretia skupina čaká našich vojakov a dôstojníkov z Jeľska v dedine Slobodka, západne od Kozinky o 22.00 nášho času. Táto skupina počká na náš pluk a privedie ho tiež do Vášho štábu. Heslo: Bogdanovič. To isté treba urobiť s vojakmi, ktorí k Vám budú prebiehať v skupinách.
O tomto všetkom môžete vedieť len Vy a príslušní velitelia. Ak sa dielo nepodarí, bude to Vaša vina. Čakáme už na stretnutie s Vami a tešíme sa. Prajeme Vám veľa šťastia. Repkin.“[7]
Ján Nálepka v rýchlosti informoval všetkých svojich spolubojovníkov v blízkom okolí. Podľa Šalgoviča, informoval ich osobne a cez spojky. Vzhľadom na novú situáciu odporúčal individuálne prechody k partizánom.[8] List gen.mjr. Saburova je dokumentom mimoriadneho politického významu, lebo svedčí o neobyčajnej starostlivosti tohto slávneho partizánskeho veliteľa o Jána Nálepku a jeho druhov.
Saburov rozhodol o prechode v pravý čas, lebo sovietska rozviedka už s istotou vedela, čo veliteľ ZD plk. gšt. Pilfousek zamýšľa. Ján Nálepka by bol poslaný na Slovensko, kde by ho súdili ako zradcu republiky, čo v preklade znamená – smrť. Po príchode Nálepkovho listu sa mu určite uľavilo, hoci bolo treba všetko rýchlo pripraviť tak, ako Ján Nálepka žiadal. ,,Detailne sme list rozobrali“, spomína Saburov, ,,a snažili sme sa čo najpresnejšie rozostavať svoje sily, aby sme sa vyhli akejkoľvek nepríjemnej náhode a maximálne zabezpečili prechod bez rizika. Naši partizáni nemali ani tušenia, že idú zabezpečovať prechod slovenského pluku. Len v poslednej chvíli pred odchodom na akciu pribehol zadychčaný kameraman Vladimír Anisimovič Frolenko z Ústredného štúdia dokumentárneho filmu. Priletel k nám s tajomníkom oblastného výboru strany Oleksenkom. Na prvý pohľad zdal sa mi trochu byrokratickým a flegmatickým človekom, ale teraz akoby sa prerodil: vystretý, energický, vzrušený perspektívou roboty nástojčivo ma prosil, aby mohol ísť s partizánmi na akciu. Frolenko bol ovešaný prístrojmi a spoza chrbta mu trčala hlaveň automatu. Bol vybavený na natáčanie aj na boj…“[9]
Vďaka tomuto dokumentu sa nám zachovala jediná filmová pamiatka na živého Jána Nálepku a jeho ľubozvučný, ale mocný hlas, keď ako heslo povedal: Мы из Братиславы. Tesne pred odchodom k saburovovcom, dňa 14. mája 1943 Ján Nálepka píše rodičom podľa dohodnutého hesla: ,,…som strašne unavený, chystám sa na prechádzku, časy sú veľmi zlé, držte všetci pohromade…“[10] Doma pochopili. Ján sa chystal na prechádzku, čo znamenalo, že prišiel deň prechodu k partizánom…
Dokumentácia vo veci trestného stíhania za spolčovanie a dohovárania sa s banditmi (2)
Trestné pokračovanie sa tak preťahovalo, čo vyplýva z hlásenia poľného prokurátora, datované z dňa 29. apríla 1943. Tieto prieťahy boli zapríčinené tým, že velenie ZD dostalo práve v tomto období príkaz hitlerovského veliteľstva, aby vzhľadom na podozrivú a neuspokojivú činnosť presunulo svoje jednotky z oblasti železničnej trate Brest – Pinsk – Gomeľ na iný úsek (Jeľsk) a na jeho miesto dosadili maďarské a nemecké jednotky. Druhou nemenej podstatnou príčinou bol podľa Viliama Šalgoviča aj ,,blahovoľný postoj niektorých slovenských justičných dôstojníkov k celej záležitosti a (iba) ich zásluhou nevyniesli v tomto prípade nijaké rozsudky smrti.“[11]
Dokumenty zo súdneho procesu proti Nálepkovým spolupracovníkom pri posudzovaní trestného činu obvinených túto blahovoľnosť presvedčivo dokazujú. O. Hovanca odsúdili podmienečne a ostatných oslobodili. Súd mal k dispozícii dôkazy o spojení obvinených s partizánmi, čo potvrdil vo svedeckej výpovedi aj Čunderlík. Za spoluprácu s partizánmi, alebo za prechod na ich stranu, bol stanovený trest smrti zastrelením alebo obesením.[12] Počas vyšetrovania, ktoré bolo spočiatku vedené poľným žandárstvom a spravodajskými orgánmi, sa obvinení bránili veľmi statočne. Ondrej Hovanec, ktorého často konfrontovali s Čunderlíkom, priznal iba to, na čo malo žandárstvo a spravodajské orgány nevyvrátiteľné dôkazy. Obhajoba Jána Nálepku bola dôstojná, poznačená skúsenosťami z ilegálnej práce. V závere svojej výpovede upozornil, že ako spravodajský dôstojník bol oprávnený stýkať sa s partizánmi, lebo to jednak z jeho funkcie a jednak sa to dialo v záujme pluku.[13]
Spisy s prvými výsledkami vyšetrovania spolupráce stot. pech. Jána Nálepku a ďalších príslušníkov 101. pešieho pluku s partizánmi priniesol do Bratislavy a 24. januára 1943 odovzdal na MNO stot. Ladislav Moťovský, spravodajský dôstojník ZD. Vyšetrovanie a trestné pokračovanie bolo vedené okrem stot. pech. Jána Nálepku aj proti stot. pech. Jozefovi Čambalíkovi, npor. pech. Rudolfovi Čilíkovi, npor. pech. Karolovi Fraňovi, por. pech. v zál. Ladislavovi Kuchelovi, por. pech. Michalovi Petrovi, por. pech. Vincentovi Kútikovi, dôst. zást. ašp. v zál. Ondrejovi Hovancovi, dôst. zást.. ašp. v zál. MUDr. Júliusovi Kollárovi a čat. v zál. Michalovi Kušnírovi.[14] (Viď. Dokument č. 9, 10, 11, 12 – pozn. autorky). Do Bratislavy pricestoval aj poľný prokurátor ZD stot. just. JUDr. R. Kadlečík, ktorý sa na Slovensku zdržal až do začiatku marca 1943, a podľa jeho vyjadrenia sa ,,v uvedenej veci nič nerobilo a ani nepokračovalo, lebo veliteľ divízie čakal, akú správu donesiem z MNO.“[15]
Po návrate z dovolenky stot. just. JUDr. Kadlečík poradil plk. gšt. R. Pilfouskovi, aby túto vec likvidoval alebo disciplinárnym potrestaním vinníkov, a potom – pokiaľ by takýto trest bol nedostačujúci, aby vec podstúpil súdu. Ten však túto záležitosť odmietol vybaviť disciplinárne, nakoľko ju pokladal za vojenskú zradu, a neskoršie oznámil na MNO, že nepristúpil na disciplinárne pokračovanie, lebo tým by vec len bagatelizoval, a tak ,,po došlých smerniciach z Bratislavy a po upokojení pomerov v pluku, tiež aj pre nedostatok dôstojníkov“ na urýchlené súdne šetrenie netlačil.[16]
Prípad Nálepka a spol. sa začal poľným prokurátorom ZD stot. JUDr. Kadlečíkom vyšetrovať až v apríli 1943, príslušný materiál si na spravodajskom oddelení veliteľstva ZD prevzal dokonca až 2. mája 1943.[17] V priebehu vyšetrovania sa ku kontaktom s partizánmi priznali všetci obvinení, ale na svoju obhajobu tvrdili, že ,,všetky styky s partizánmi sa diali v záujme slovenskej veci a v záujme slovenských vojakov, ktorí boli umiestnení v skupinkách po 1 + 15 mužov a nanajvýš v sile jednej čaty, ktorí veľmi ľahkou korisťou boli pre partizánov…, že nevyzradili žiadne vojenské tajomnstvá, ba naopak s takým len slovenskej veci poslúžili.“ Ján Nálepka na svoju obranu uvádzal aj to, že styk s partizánmi nadviazal ,,až vtedy, keď naši vojaci veľmi často zbehúvali. Pri týchto schôdzkach vždy prosil vodcov partizánov, aby našich chlapcov nelákali k zbehnutiu, či už prostredníctvom dievčat, alebo priamo, ale aby naopak rozchýrili správu, že každého zbeha zastrelia a že týmto odradia chlapcov k zbehnutiu.“ Ján Nálepka ďalej zdôrazňoval, ,,že ako spravodajský dôstojník bol oprávnený k takýmto stykom, lebo sa to dialo v záujme pluku, lebo z funkcie to vyplýva, keď to vyžaduje záujem veci nadviazať styky hoc i s nepriateľmi.“[18]
Korešpondencia medzi Jánom Nálepkom a A. N. Saburovom dokazuje, že začatie vyšetrovania poľným prokurátorom ZD, hrozba zatknutia a súdneho procesu boli spúšťačom k prechodu Jána Nálepku do partizánskeho zväzku saburovovcov v noci zo 14. na 15. máj 1943.[19]
Podľa situačného hlásenia veliteľstva ZD sa situácia v 101. pešom pluku v dňoch od 15. mája do 10. júna 1943 stala ,,povážlivou. Mužstvo začalo byť nepokojné a bolo počuť poznámky – Prečo by sme nemali aj my zbehnúť, keď naši dôstojníci utekajú. V týchto časoch bolo badať zvýšenú propagačnú činnosť zo strany nepriateľskej a tiež zo strany hore menovaných zbehnuvších dôstojníkov. Títo sa často objavovali v okolí našich posádok /jednotiek/ a lákali naše mužstvo k zbehnutiu. Bolo objavených a prekazených niekoľko organizovaných hromadných zbehnutí.“[20]
Veliteľ ZD plk. gšt. R. Pilfousek po zbehnutí Jána Nálepku podpísal 20. mája 1943 spis s požiadavkami adresované nemeckému veleniu, medzi ktorými bola aj požiadavka na urýchlené presťahovanie ZD do nového priestoru: ,,Neustály pohyb v tom istom priestore zžil našich vojakov i dôstojníkov s civilným obyvateľstvom natoľko, že im nie je možné ani pod najprísnejšími trestami zabrániť styk s miestnym obyvateľstvom (najmä ženami). Nebezpečenstvo, ktoré už z tohto styku hrozí nemôžu nijako pochopiť. Posledné zbehnutia troch dôstojníkov k bandám môže mať pre budúcnosť zlý a strhujúci príklad, najmä preto, že to boli dôstojníci plukovného štábu.“[21] A neskôr v rozkaze vydanom 22. mája 1943 reagoval na informácie o kontaktoch zbehov s príslušníkmi divízie: ,,Bolo zistené, že príslušníci ZD sa stýkajú s osobami, ktoré dezertovali k partizánom a na ktoré vo väčšine prípadov boli vydané zatykače. Upozorňujem všetkých príslušníkov ZD, že takýto styk s osobami, ktoré zbehli od svojich jednotiek, je zakázaný a je trestný. Povinnosťou každého príslušníka nie len od ZD, ale i od všetkých jednotiek slovenskej armády je, aby takéto osoby boli každým spôsobom, i prípadným použitím zbrane zadržané, odzbrojené a odovzdané najbližšiemu veliteľovi, alebo bezpečnostným orgánom.“[22]
Dňa 28. mája 1943 poľný prokurátor ZD vydal na Jána Nálepku a jeho spoločníkov zatykač[23] a 2. mája 1943 poľný súd ZD vyniesol rozsudok, ktorým boli Ján Nálepka, Imrich Lysák-Jacko a Michal Petro odsúdení okrem pozbavenia z hodnosti, straty medailí a vyznamenaní na trest smrti povrazom.[24] Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Hlavného poľného súdu zo dňa 20. augusta 1943.[25]
[1] САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 193 – 194. Preklad z ruského originálu: autorka.
[2] Tamže, s. 194. Preklad z ruského originálu: autorka.
[3] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 51 – 52. Pôvodný zdroj: Pravda, 10. máj 1943, úvodný článok.
[4] Tamže, s. 52. Pôvodný zdroj: Pravda, 10. máj 1943.
[5] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 52 – 53.
[6] Velikému pěvci slovanské vzájemnosti. In Československé listy. [10. august 1943, ročník I, č. 1, s. 2].
[7] САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 195. Preklad z ruského originálu: autorka. Pôvodný zdroj: Archív komisie, fond 4, zväzok 16, list 26. rusky.
[8] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 81.
[9] САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 196. Preklad z ruského originálu: autorka.
[10] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 44.
[11] ŠALGOVIČ, V. 1978. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 153.
[12] Tamže.
[13] Tamže, s. 153 – 154. Pôvodný zdroj: AÚML ÚV KSS 15 534.
[14] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 141]. Pôvodný zdroj: VÚA – VHA Praha, Sb. Partyzánské a odbojové hnutí, šk. 1, inv. j. 8. Poľný prokurátor ZD čís. PP-89/1943; Tamže, i.j. 9. Poľný prokurátor ZD číslo: 38/dôv. 1943; AMV ČR Praha, f. M-480, s. 37 – 38. Velit. ZD, čís. :60.006/dôv. 1943.
[15] Tamže. Pôvodný zdroj: VÚA-VHA Praha, Sb. Partyzánské a odbojové hnutí, šk. 1, inv. j. 9. Poľný prokurátor ZD číslo: 38/dôv. 1943.
[16] Tamže. Pôvodný zdroj: AMV ČR Praha, f. M-480, s. 37 – 38. Velit. ZD, čís.:60.006/dôv. 1943.
[17] Tamže. Pôvodný zdroj: VHA Praha, Sb. Partyzánské a odbojové hnutí, šk. 1, inv. j. 9. Poľný prokurátor ZD číslo: 38/dôv. 1943.
[18] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 141]. Pôvodný zdroj: VHA Praha, Sb. Partyzánské a odbojové hnutí, šk. 1, inv. j. 8. Poľný prokurátor ZD číslo: Pp-89/1943.
[19] Kópie korešpondencie medzi Nálepkom a Saburovom sa nachádzajú vo VHA Bratislava.
[20] Tamže, s. 141 – 142. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, Vária, Veliteľstvo ZD, č. 95.220/taj.I.a – 1943.
[21] Tamže, s. 142. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. ZD, veliteľstvo, šk. 1, sign. 1/3, č. 95.203/Taj. Ia-1943.
[22] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s.142]. Pôvodný Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. ZD, veliteľstvo, šk. 3. sign. I/50 (a), rozkaz č. 61 z 22. 5. 1943.
[23] Tamže. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. vojenský prokurátor 1939 – 1944, zatykače, šk. 2, č. j.. Pp-204/43.
[24] Tamže. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. ZD, šk. 2, sign. I/38, dôverný rozkaz veliteľstva ZD č. 15 z 5. 7. 1943.
[25] Tamže.
Pridaj komentár