Bol večer a opäť som pozoroval mesto, v ktorom sa rozsvecovali svetlá. Jeho tvár bola belavá, miestami modravá, tie tlmené svetielka tvorila žiara, ktorá unikla z ožiarených miestností príbytkov. Sledoval som geometriu ulíc a vychutnával ticho, ktoré sa tými ulicami začínalo šíriť ako v podmorskom bludisku skál.
Ako som tak s obdivom hľadel na kresbu ulíc a námestí, na tie chrámy rozosiate tu a tam ako duchovné sýpky, na temný plášť okolitých kopcov… a mesto mi náhle pripadalo, hoci bolo plné ľudí, ako uschnutá rastlina s odseknutými koreňmi. Ako prázdna sýpka. Už to nebola živá bytosť, v ktorej každá časť nachádza svoju ozvenu v niektorej inej, už tu chýbalo srdce, ktoré k sebe zhromažďuje krv, aby ju rozlialo naspäť do všetkej tej hmoty. Už to nebolo jediné celistvé telo, ktoré sa spoločne raduje vo sviatočných dňoch a spoločne spieva jedinú pieseň.
Boli tu len paraziti usadení v cudzích ulitách, každý sám pre seba vo vlastnom väzení, a nikto nemal záujem spolupracovať. Už to nebolo mesto, len škrupina mesta, plná mŕtvol, ktoré si mysleli, že žijú.
Povedal som si: „Hľa, schnúci strom. Hľa, plod, ktorý napadla hniloba. Hľa, pancier, ktorý ukrýva mŕtvu korytnačku.“
A bolo mi jasné, že mesto potrebuje novú miazgu. Aby sa všetky vetvy znova spojili s kmeňom, ktorý ich vyživuje. Aby sa sýpky a cisterny znova naplnili zásobami ticha. A že presne toto je moje poslanie a moja úloha.
Kto iný by mal takým spôsobom preukázať lásku k ľuďom?
Ako som tak s obdivom hľadel na kresbu ulíc a námestí, na tie chrámy rozosiate tu a tam ako duchovné sýpky, na temný plášť okolitých kopcov… a mesto mi náhle pripadalo, hoci bolo plné ľudí, ako uschnutá rastlina s odseknutými koreňmi. Ako prázdna sýpka. Už to nebola živá bytosť, v ktorej každá časť nachádza svoju ozvenu v niektorej inej, už tu chýbalo srdce, ktoré k sebe zhromažďuje krv, aby ju rozlialo naspäť do všetkej tej hmoty. Už to nebolo jediné celistvé telo, ktoré sa spoločne raduje vo sviatočných dňoch a spoločne spieva jedinú pieseň.
Boli tu len paraziti usadení v cudzích ulitách, každý sám pre seba vo vlastnom väzení, a nikto nemal záujem spolupracovať. Už to nebolo mesto, len škrupina mesta, plná mŕtvol, ktoré si mysleli, že žijú.
Povedal som si: „Hľa, schnúci strom. Hľa, plod, ktorý napadla hniloba. Hľa, pancier, ktorý ukrýva mŕtvu korytnačku.“
A bolo mi jasné, že mesto potrebuje novú miazgu. Aby sa všetky vetvy znova spojili s kmeňom, ktorý ich vyživuje. Aby sa sýpky a cisterny znova naplnili zásobami ticha. A že presne toto je moje poslanie a moja úloha.
Kto iný by mal takým spôsobom preukázať lásku k ľuďom?
Pridaj komentár