Funkčná spoločnosť sa nedá postaviť na návykoch z jaslí

Slušnosť a zdvorilosť nie sú samoúčelné kvality. Spoločnosť si ich vyvinula práve preto, aby mohla skĺbiť mnoho rozdielnych postojov a napriek vnútorným rozporom fungovať efektívne navonok. Aké je to dôležité sa presvedčíme na dejinách takých úspešných štátnych celkov ako Spojené kráľovstvo a USA. V obidvoch boli slušnosť a zdvorilosť vo vrcholovej politike normou, ktorá sa prenášala aj do jednania štátnych inštitúcií s občanmi. A jedným z dôsledkov bola aj mimoriadna zahranično-politická úspešnosť.

Z tohto pohľadu je dnešný verejný priestor na Slovensku presným opakom. Keďže mnohí oponenti komentárov ešte aj v anonymite neberú žiadnu slušnosť do úvahy, tak si hlavne uspokojujú svoj narcistický pocit morálnej nadradenosti. Lebo oni vôbec nechápu úlohu slušnosti vo formovaní spoločenských vzťahov. Oni si za slušnosť zamieňajú len úplný a neohraničený súhlas s ich názormi. Iba vtedy veľkoryso poskytujú právo „diskusie“.

Kto nedodrží túto bazálnu podmienku je jednoducho neoprávnený hovoriť o veciach ako slušnosť (tolerancia, láska….), keďže oni si uzurpovali právo definovať a hodnotiť motivácie a hodnoty všetkých účastníkov diskusie.

Základné sociálne návyky, ako schopnosť počúvať, tolerovať a rešpektovať druhých ľudí by si mali deti osvojiť ešte v materskej škole. Ak si ich neprenesú do dospelosti, takíto ľudia s úrovňou návykov z jaslí nedokážu postaviť funkčnú spoločnosť.

Pozornosť je vzácna komodita. Ignorácia je asi najväčší sociálny trest. Túžba odpovedať neslušným čitateľom, ktorí sa prídu pohádať, pourážať, pohádzať sa o zem je prirodzená. Ja s tým neraz bojujem, to nutkanie je silné. Otázka zostáva, či také osobne uspokojujúce konanie je aj rozumné. Nie je. Aj tak človek sem tam podľahne. Ale čo sa dá čakať? Rozumná, nedajboh hodnotná diskusia? Nie, taká nehrozí.

Je možné, že takíto arogantní a drzí oponenti sú často nešťastní, neuspokojení. On si svoj trest žije, uzavretý v detinskom egocentrizme. Niet ničoho, čo by človek mohol spraviť pre jeho záchranu. Záchrana duše začne až vtedy keď upustíme od presýtenosti svojou vlastnou pravdou.. Rast začína pokorou a skromnosťou, priznaním vlastnej chybovosti, nie v narcizme vlastného ja. Platí to o závislostiach od alkoholu, drog. Aj v závislosti od narcizmu.

V závere by som chcel apelovať na slušných ľudí, ktorým záleží na úrovni verejnej komunikácie. Nenechávajte sa strhnúť formou a sústreďte sa na obsah. Ak v obsahu nenájdete nič hodnotného a podnetného, radšej nereagujte vôbec. Buďte si vedomí, že slušnosť nie je slabosťou a inteligentní ľudia Vás nebudú považovať za porazených v diskusii, ak sa odmlčíte po urážkach a podpásových útokoch.

Dušan Piršel

Dodatok Mariána Moravčíka

K tomuto veľmi hutnému a do čierneho mieriacemu komentáru doplním len jednu pripomienku. Uvedomme si, koľko a akej inteligencie sa skrýva za jedincami vo verejnej diskusii. Bude vás baviť strácať čas v hádke s anonymnou prezývkou, keby ste vedeli, že na druhej strane klávesnice je len umelá inteligencia? Softvér, ktorý vydrží všetky slová a do srdca neprenikne nič, lebo nie je kam?
A ak aj musí človek diskutovať s niekým, kto nie je anonymný, ale nedosahuje úroveň ani tej umelej inteligencie, ktorá mu slušne odpovedá na čarovné slovíčka „ďakujem“ a „prosím“, tak ide o ešte zúfalejšiu stratu času.
Nie, radšej knihu…