V žijúcom chladnom mozgu,
tikajúcom a sivo zakalenom
ako oko základní,
beží muž bez zbrane
a tráva (vedľa) prestáva,
ešte pár divých krokov a
(prebiehajú ho) aj stromy
(a zbiehajú sa) miznú
(priamo pred ním)
v jedinom bode,
v ktorom prestávajú
a končia sa aj ľudské kroky
a ďalej trvá len
sterilné hrmenie –
počítač cvaká ako uzáver,
prázdny vlak duní
prázdnym predmestím
a v prázdnych uliciach
sa navždy usadzuje nedeľa.
Všetky nedotknuté veci,
chytené v pasci svojej nedotknutosti,
opriada prízračný, prázdny sliepňajúci lesk.
Ó, zlatá korisť!
Mestá a polia,
ulity trilobitov
aj Danteho peklo
sú absolútne prázdne.
A to je výplod mysle? Tej,
čo sa (na vrchole) v slepých ložiskách
sama proti sebe obracia?
Za jasného dňa
v strašných predstavách
a v zlých snoch
(nezrodených) detí mojich detí
zúfalo bežím späť
tým nekonečným sivým hrmením,
tým prázdnym vlakom,
plným ohlušujúceho tikotu,
čo sa nehybne rúti
(po sekundách)
do jediného bodu,
v ktorom sa život pretína
a klesá pod čiaru kalných mlák,
do bodu N, v ktorom
s mrazivým kmitaním
exploduje žijúci chladný mozog
a šialene sa taví na kov,
na zlato…
Ale kto do jeho vražednej ceny
chce zarátať
mňa?
Pridaj komentár