Politika je podľa niektorých „krvavý šport“ a podľa tohto chápania do politiky nepatrí hocikto. Prežijú len tí najodolnejší a spôsob politického boja je čoraz drsnejší.
Myšlienky a idey už nepriťahujú a nepripočítavajú body do tej miery, ako dehonestácia súpera, vyhrážky a miestami aj údery pod pás. Rozhodcami politického súboja sú síce občania, ale len raz za štyri roky. Medzitým si právo rozhodovať privlastnili médiá a nimi protežovaní aktivisti.
A v zákulisí sa nám všetkým schuti smejú reálni rozhodcovia s veľkým R.
Kvôli zhrubnutiu politických zápasov, práve preto, že sú mediálne na očiach, zhrubla komunikácia v celej spoločnosti. Chýba nám vo vzájomných rozhovoroch jemnocit, dôvtip, nadhľad, zmysel pre vyššie veci, ale aj kedysi bežný zmysel pre neagresívny humor. Spravidla sa nesnažíme o obrusovanie hrán našich slov, ktoré dnes zbytočne režú do živého. A hrubosť, aby sme sa za ňu nemuseli hanbiť, vydávame za „úprimnosť“.
Lenže ako to liečiť?
Veľmi sa mi v tomto zmysle páči motto Univerzity v Južnej Karolíne: Emollit mores nec sinit esse feros – „Učenie zjemňuje ľudskú povahu a nedovolí jej byť krutou.“
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Politika, podľa oficiálnych definícií, je verejný proces rozhodovania (t.j. skupinového riadenia) určitej skupiny ľudí. To dnes vôbec nie je pravda. Rozhodnutia sa prijímajú mimo zraku verejnosti a spôsob riadenia spoločnosti ostáva väčšine občanov skrytý. Možnosť nápravy by bola jedine v tom, že by rozhodujúca časť spoločnosti prestala akceptovať mediálne „reality show“ a trvala na tom, aby slová písané v ústave a zákonoch dôsledne platili aj v politike.
Pridaj komentár