O tom, čo je pri riadení ľudí účinnejšie – či prísnosť, alebo zhovievavosť.
V rímskych dejinách nachádzame príklady, ktoré podporujú obidva prístupy. Konzul Quintius spravidla víťazil v bitkách, pretože ako veliteľ bol ľudský a uznanlivý. Naproti tomu tvrdý a strohý Appius Claudius odchádzal z bitiek ako porazený, lebo vojaci ho neposlúchali. Tacitus, a okrem neho aj rad ďalších historikov, sa prikláňajú skôr k vláde tvrdej ruky ako k zhovievavosti.
Ja sa domnievam, že obidve metódy majú svoje opodstatnenie a treba len vedieť, ktorú, kedy a v akej miere použiť. Totiž obidve, keď sú dovedené do krajnosti, sú rovnako nebezpečné. V histórii je málo takých príkladov veliteľa, ako bol Manlius Torquatus, ktorý bol takou vynikajúcou osobnosťou, že si mohol dovoliť byť postrachom svojich vojakov.
Dodatok Mariána Moravčíka
Podľa mojich skúseností je nepredvídateľné miešanie týchto dvoch prístupov najnebezpečnejšie zo všetkého. Úspešné vedenie ľudí si vyžaduje, aby bol veliteľ konzistentný, pochopiteľný a predvídateľný. Len tak môže podľa potreby delegovať úlohy a vydávať rozkazy bez obáv, že si podriadení budú každú chvíľu overovať, či sa nezmenila situácia alebo nálada a či rozkazy ešte platia.
V novej situácii (na novom pôsobisku) je obvykle lepšie najskôr skúsiť ľudský prístup, lebo pri zmene z prísneho postoja na ľudský ľudia zvyčajne neuveria, že prístup je úprimný a čakajú úskoky. Keď veci nejdú podobrotky, vždy je možné zmeniť prístup na strohý, ale v záujme konzistentnosti je dobré dať ľuďom pocítiť, že si to vyžadujú vonkajšie okolnosti a zmena nie je vrtochom ani „náladou“.
Pridaj komentár