Zajedno s nimi, menší bratia zvierat.
Vedia ešte, čo my už nevieme.
Len priezračnú a čistú vodu pijú,
smeť odfúknu a vyvrhujú špinu.
Hlavičky na tráve,
a zväčša ležiac pri tom,
jak nemocného počúvajú svet.
Čo povie im, to nikdy nevyslovia.
Nosia to pod košieľkou ako jablká
zo susedovho stromu.
Potroche začnú smutnieť. Tušia deň,
keď každého z nich odchádza
malý princ na koni a odnáša si žezlo
i jablko.
A to je vlastne koniec.
Čo potom príde, už sa opakuje.
Na ľudskú mieru od počiatku dané
to postavenie mimo hry.
A únava. A úzkosť.
Pridaj komentár