Miroslav Válek: Estetika (úryvok)

3
To som ja,
zafúľaný večný učeň múz.
Zavesil som sa na krk životu,
napil som sa jeho horkej krvi.
A teraz vystupujem zo seba
jak rieka z brehov
a nesiem slovo ešte žeravé,
slovo ešte nenarodené a slepé,
spravím vám z neho krásnu sponu do vlasov,
ostrý nôž a pluh
a všetko, čo sa vám len zachce,
každý predmet nevyhnutný pre šťastie.
Rozkážte, a budú kvitnúť stromy.
Povedzte, a bude zvoniť štrk.
Usínať budete s mojim slovom v srdci
a zobúdzať vás bude k životu.

Ale keď raz
v studenom a hustom daždi
pocestujeme spolu do práce
a ukradomky dotýkať sa budem
vašich vlhkých plášťov,
usmejte sa na mňa
aspoň očami.