Ilustračný obrázok: Dušan Lukášik
Z popola môjho prvosienka svieti. Nado mnou vzlykot detský mrholí. Nás, čo sme navždy do tmy uzavretí, už clivý západ slnca nebolí. A predsa potok pažiťou sa ženie, zasýpa jeseň tiché mohyly a mesiac vábi ženy roztúžené a svrček hudie v tráve opilý. Bolo nás veľa v sedle. Ako steny do boja šli sme - nedozierny mrak. Čo z hrdinstva? Len kopček prevalený. A na ňom v ohni krvi divý mak. Konfucius Preklad: Ivan Hudec Zo zbierky „Perly a ruže" 1962
Pridaj komentár