Záletník
robieval som cupi-lupi.
Hneď sa chceli vydávať.
No ja nie som taký hlúpy.
Srdce piští za nimi
a ženie ma na zálety,
lebo mladé cigánky
sú ako tie lúčne kvety.
Mladosť sa mi pominula
obídem však celú zem,
kým svoj hrob si niekde nájdem,
veľa čižiem zoderiem.
Daj mi, bože, fúru zlatiek.
Mne ich ani netreba –
ale či mám ako žobrák
prikvitnúť ti do neba?
Veľa snehu
Kde je moja milá, spanilá?
Vydáva sa moja krásavica,
tá, ktorá mi srdce zradila.
Žehnaj, bože, toho, čo ju berie,
on je, chudák, celkom nevinný.
Požehnaj mu, že ma oslobodil
od nevernej, zradnej dievčiny.
Dvadsať rokov
hlavu o čo oprieť si…
Kto je huncút boháč, tomu
dobre sedieť pri peci.
A ja blúdim poľom, lesom,
blúdim ako hladná myš.
Ach, smrť, iba ty vieš, kde som,
ty ma všade objavíš.
Bolí ma telo
joj, mám to s tebou kríž!
A predsa iného ja ľúbim –
dušu mi nezmlátiš.
Cigánske piesne – vyšlo v Bratislave, 1980, Slovenský spisovateľ
Obrázok od wendy CORNIQUET z Pixabay
Dodatok Mariána Moravčíka:
„Naši cigánski spoluobčania sú dedičmi prastarých a málo nám známych kultúr.“
Toto napísal v doslove k prekladu Vojtech Mihálik. Ale čo to v skutočnosti znamená, sa nedozvieme zo sledovania ich folklóru, ani z filmov. Ak netrváme na tom, že musia prijať náš konzumný kapitalistický prístup k životu, všimneme si, že napriek ťažkému životu a všade prítomnej biede je pre nich svet miesto plné zázrakov a mágie.
Mal som niekoľko Cigánov v čate na základnej vojenskej službe. Chodili sme spolu aj do stráže a vyšlo nám to práve na Svätojánsku noc. A tu mi môj vojak Jožko po zotmení s rozšírenými očami rozpráva, že táto noc má v sebe veľké kúzlo. Že keby som obišiel dom a v každom rohu povedal toto (… – zámerne neprezradím, aby som nemal niekoho na svedomí), že už nikdy do toho domu nevojdem. Nevedel mi povedať, čo konkrétne sa stane, ale určite niečo desivé a neodvratné. Najbližší dom bola vtedy strážnica. A ja, čiastočne zo zvedavosti, no hlavne aby som dal ranu jeho poverčivosti, som sa vybral von, že to vyskúšam. Na kolenách a so slzami v očiach ma prosil, aby som to nerobil, až ma zlomil. Nebola to poverčivosť. Bolo to mocné tajomstvo, ktoré bolo prítomné vo vzduchu – oči neklamú.
Na vojne boli aj PTP-áci a medzi nimi, samozrejme, aj Cigáni. Viete si predstaviť kopu dlažobných kociek a podsaditého chlapa, ktorý ich naberá na lopatu ako piesok a hádže do fúrika. Neveril by som, a dodnes neverím, že je to fyzikálne možné. Skúšal som to, nešlo. Ale videl som to na vlastné oči.
A do tretice príhoda zo soboty, vlastne kvôli nej som sa rozhodol dnes uverejniť tieto básne. Na našej ulici kladú optický kábel. Priviezli ho na veľkom kotúči, v priemere 4 m, dvaja chlapi z neho ručne ťahali a odvíjali kábel. Kotúč je na kovovej rúre a ako sa odkrúca, piští. Ale ako! Krásnym melodickým tónom ako najvyšší tón v Ave Maria. To nie je samo od seba, výška tónu sa mení podľa rýchlosti odvíjania. Ale tí dvaja, ktorých platia len za to, že odvinú kábel, zároveň celému sídlisku oznamujú, že svet je zázračné miesto, kde aj kotúč s káblom dokáže spievať.
Pridaj komentár