O tom, prečo tvrdosť jedného a ľudskosť druhého viedli k totožným výsledkom.
Manlius Torquatus a Valerius Corvinus boli súčasníci. Obaja boli rovnako statoční, bystrí a rozhodní bojovníci, obom sa dostali aj vavríny a sláva. Avšak diametrálne sa líšili v tom, ako jednali s podriadenými. Manlius bol strohý a tvrdý na seba aj na vojakov. Nevyhýbal sa drine a nešetril trestami. Valerius zas bol priateľský a uznanlivý, nikdy ani muche neublížil, zatiaľ čo Manlius vo svojej dôslednej prísnosti nechal popraviť aj vlastného syna. Napriek všetkým rozdielom však ani jednému z nich nikdy žiadny vojak neušiel z boja, nikdy sa vojsko nebúrilo proti ich rozkazom.
Uvažujme teraz, prečo účinky tak rozdielneho konania viedli k rovnakým výsledkom, a ktorý z nich je vhodnejší ako príklad pre nás. Livius popisuje Manlia ako človeka zásadového, hlboko oddaného otcovi a vlasti, presiaknutého úctou k predkom. Ak sa taký muž stane veliteľom, žiada, aby aj všetci ostatní boli takí, ako on. Ak vydá rozkaz, trvá na jeho bezpodmienečnom splnení. Silná osobnosť si môže dovoliť aj tvrdé rozkazy a pre republiku je nepochybne nenahraditeľná, lebo v jej vymedzenom poli pôsobnosti vládne bezchybný poriadok.
Valerius si mohol dovoliť ľudskosť a zhovievavosť, lebo disciplína bola rímskym vojakom vlastná. Ale toto bolo možné len tak, že si dokázal získať obdiv a rešpekt. Oboje mal Valerius v plnej miere, lebo bol aj osobne statočný, aj schopný veliteľ. Nebo ani nútený vojakov často trestať, lebo ho slepo poslúchali. Veliteľ bez rešpektu a úcty by spôsobmi Manlia vyvolal nenávisť a postupom Valeria opovrhnutie.
Zostáva nám rozhodnúť, ktorý z obidvoch spôsobov je lepší. Väčšina historikov sa zhoduje v tom, že Valeriov typ sa viac hodí pre mužov v panovníckej hodnosti. Napríklad Xenofón vyzdvihuje u Kýra práve ľudskosť, za ktorú Valeria chválil Livius. Ale ten istý Livius obdivuje aj Manlia a hovorí, že v boji Rimanov proti Latinom, keď boli rovnocennými súpermi, mohla zvíťaziť len tá strana, ktorá mala na čele Manlia.
Výhodou osobností Manliovho typu je ich zásadovosť, bezvýhradná oddanosť vlasti a spravodlivosť bez úchyliek. Nemávajú obľúbencov ani prívržencov, takže nevyvolávajú obavy, že by niekedy zatúžili po absolútnej moci. Muži Valeriovho typu však práve takýto strach vzbudzujú veľkou oddanosťou a obľúbenosťou, ktorú voči nim prechováva vojsko, o to viac, ak vo funkcii zostanú dlhšie obdobie.
Záverom teda môžeme povedať, že muži ako Valerius sú vhodní a žiadúci v postavení absolutistických panovníkov, ale nehodia sa príliš ako funkcionári v republikách, lebo vždy so sebou prinášajú nebezpečenstvo prevratu smerom k tyranii. Strach z neho, ktorý automaticky vo svojom okolí vyvolávajú, ohrozuje aj ich vlastný život. Naopak, to, ako konal Manlius, je pre rolu vladára škodlivé, ale je mimoriadne vhodné pre republikánskeho občana vo vysokom postavení. Zároveň je užitočné pre štát a ani svoju osobu podobným postupom nijako neohrozuje.
Dodatok Mariána Moravčíka
Myslím, že tento aspekt vedenia veľkých ľudských kolektívov súčasná západná spoločnosť úplne „vypúšťa“. Technológia ovplyvňovania más marketingom a médiami je natoľko prepracovaná, že ľudia sú schopní ako svojho vodcu akceptovať aj kompletného niktoša, doslova z ulice, o ktorom pozitívne vedia len toľko, že medzi prstami udrží kriedu a vie písať.
Ľudia, ktorí sú statoční a spravodliví, a okrem toho si dokážu získať úctu a rešpekt aj bez dopingu médií, sú pre súčasný režim nebezpeční.
