Ilustračný obrázok: Pixabay Slza čo sa púšťa svahom krotí oči divá zver pramene vlasov horia v pekle samom počas prítomnosti tmy nahé telá skrýva zem paplón z peria divých husí deň na ktorý sme zabudli v sparnom lete pri splave z úst ti ide para mrazu slnečnice snehom pokryté obetujú vlastnú hlavu ja som obetoval…
Obrázok od Wolfgang_Hasselmann z Pixabay Na okennej rímse zostalo len havranie pierko zmoknuté a opustené ako súcit pier Za chladného večera v spoločnosti vlkov vydláždenou ulicou cupitá si malá skromná budúcnosť V jej očiach vidím domy horiace a popolavé ako tvoja duša po víne zmietam sa v kŕči mokré stopy bosých nôh zbrázdili mi hruď…
Ilustračný obrázok: Pixabay Aký je to ľúbezný pohľad keď sa slnko dotkne perami malebných kopcov našich viníc a našich snov Ako keď sa dotkneš teplej zeme rozpálenej hrudy domova za spevu nezbedných škovránkov a odtŕhaš si zo strapcov. Tam za kopcom sa skrýva malý kúsok raja nášho ľudu kde vôňa pečeného chleba odznieva ešte dlho…
Ilustračný obrázok: Dorothe Pixabay Čo ak sme to boli my… kto vypol slnko a po ceste porozsýpal hviezdy zostalo ticho ktoré sa dá krájať slovom sme sami na vnútorný monológ s bohom Čo ak sme to boli my… kto ukradol nádej v dlaniach vysychajú rieky tu kdesi zostalo posledné svedomie a ako prvé odumrie Boli…
