Ilustračný obrázok: Pixabay
Iteľmenský folklór (Kamčatka) s naratívom boja potomstva Stvoriteľa so zlými duchmi – kanibalmi, zapísaný v roku 1910/1911 ruským antropológom V. I. Jocheľsonom, preložený z ruského originálu Эмэмкут, Котханамтальхан и людоеды, pre slovenské publikum prvýkrát.
Bolo to v čase, keď žil Veľký Havran. Kutch so ženou Miti mali v tom čase dvoch synov – Ememkuta a Kothanamtalkhana. Všetci chodili do lesa, lovili zver. Jedného dňa sa Kutch zamyslel, a z ničoho nič povedal synom: ,,Deti moje, dnes budeme doma, loviť nebudeme…“
Ememkut nesúhlasil jesť včerajšie jedlo a s bratom odišli na lov. Chodili po lesoch celý deň až do zotmenia, no márne. Domov prišli v noci. Zavčas rána opäť odišli na lov, v lese uvideli dve cesty. Zastavil mladší brat na rázcestí a čaká na Ememkuta. Keď prišiel k rázcestiu aj starší brat, Kothanamtalkhan povedal: ,,Ech, braček, ktorou cestou sa nám vybrať?“
Ememkut na to: ,,Je to zvláštne, že nemôžeme uloviť žiadnu zver. Skúsime ísť vľavo!“
Išli naľavo, prešli okolo sopiek. Tu vidia, na jednej sopke žije rodina kanibalov. Kanibali sa zaradovali: ,,A-a, deti Havrana prišli samé od seba!“ A už aj brúsia nože.
Ememkut im vraví: ,,A možno bude lepšie, keď nás zjete zajtra? Najlepšie hneď zrána, hneď ako vstaneme za čerstva!“
,,Áno, zajtra zjeme!“
Ememkut bol veľmi múdry, vedel všetko. Ľahli si bratia spať, a ako líhajú, Ememkut hovorí kanibalom: ,,Nič sa vy nebojte, sme vo vašich rukách, nikam neujdeme!“
Kanibali priviazali ku dverám svojho psa – Lalu, sami si ľahli k dverám a zaspali. Ale bratia nespia. Ememkut kanibalov uspal pomocou mágie, a tí spia tvrdo, nič nepočujúc. V noci Ememkut vraví: ,,Tak pôjdeme, braček! Choď opatrne napred, nešliapni psovi na uši!“
Vyskočil Kothanamtalkhan na nohy, vyšiel opatrne von, nedotknúc sa nohou psích uší. Ememkut kráčal pozadu a všetkých kanibalov pošliapal. Chodil po nich, no nikto sa nezobudil. Dotkol sa psích uší, pes tvrdo spí, nebudí sa. Vyšiel na dvor, hovorí: ,,Môžeme ísť domov!“
Boli na polceste, keď sa kanibali zobudili na psí brechot, ktorý sa trhal z reťazí. Rýchlo vstali a vidia: Kutchových synov niet! ,,Ach, deti Havrana sú veľmi bystré, všetko-všetko chápu! No, ale aj my všetko chápeme! Ech! Pustite Lalu, nech ich dobehne, my pôjdeme po stopách! A vezmite nože!“
Pustili psa z reťaze. Rozbehol sa rozzúrene vpred, nos na zemi a rovno za pachom…
,,Musíme rýchlo nastaviť pascu, schováme sa na okraji cesty, ty na jednu, ja na druhú stranu!“, hovorí Ememkut bratovi. Schovali sa v priekope, kopije v rukách. ,,Uisti sa, že pes je mŕtvy, nesmie prejsť, bodni z plných síl!“, pripomína mladšiemu bratovi.
Keď pes pribehol, obaja bratia vrazili doňho kopiju. Zabili, hlavu odrezali, zapichli na kôl smerom ku kanibalom, brucho rozrezali, vnútornosti rozpárali a spokojne sa vybrali domov. Medzitým prišli kanibali a našli zabitého psa, hovoria: ,,Ach, Kutchove deti sú veľmi bystré, všetko-všetko chápu! Zabili nášho psa! Pochopili, že len on bol našou nádejou!“ A vrátili sa domov.
Domov sa vrátili aj Ememkut s Kothanamtalkhanom, zastali pred prahom. Zazrela ich Miti a vraví mužovi: ,,Prišli naše deti, ale stoja na dvore a nechcú ísť dnu.“
Kutch ihneď pochopil, čo sa stalo. Vyšiel von, po oboch stranách zapálil vysokú vatru. Vtedy sa synovia pohli ďalej a prešli cez oheň. Začali znovu žiť a radovať sa.[1]
[1] МЕНОВЩИКОB, Г. А. 1974. Сказки и мифы народов Чукотки и Камчатки. Москва: Наука, c. 545 – 546.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
