Krétheus kedys´ v Iolku vládol, V onom bol meste prvý kráľ. Po mori lode nahor – nadol Húpali vlny opodiaľ.
Túla sa Alkaid po Hellade, Bez cieľa blúdi sem a tam, Nepokoj v duši jeho vládne, Dni ani noci neráta.
Terimach, Deikont, Kreontiad – Hrdý je Alkaid na synov. S Megarou rád sa na nich díva, Nešiel by nikdy za inou.
Osemnásť rokov…Plný sily Z lesov – hôr preč sa poberá. Pamätá slová dobrej víly – Každého ctiť si priateľa,
Kithairón víta Alkaida – Pastieri, lesy, pastviny… Pasieva stáda, trusie kydá, Oberá figy, maliny,
Povolá Amfit učiteľov Najlepších v celej Hellade, Zušľachtia nech mu duch aj telo, Múdrosť nech hlavu ovládne.
Noc prešla iba, ráno biele… V Thébach je radosť dvojitá. Zasial kto skoršie, skoršie melie, Diov syn prvý zavíta…
Opustia mladí kraje rodné, Nefelé pláve po nebi, Odpočia v noci, idú vo dne, Vedie ich Hermés na Théby.
Hrdí sa hradmi Argolida, Perseus svieti na nebi. Synom sú tvŕdze za obydlia, Kráľovská moc ich velebí.
Kam by aj inam zamierili..? Do Argu! Argu rodného… Akrisios je stále živý, Nezabúdajú na neho.


