Vážme si život, je jedinečný a nevratný

Pozorovaním sveta a jeho zákonitostí prichádzam na to, že človek nemôže žiť vo svete bez ohrození a nebezpečenstiev. Jeho samotná ľudská podstata je aj jeho ohrozením.

Publicista Marián Moravčík, ktorého si nesmierne vážim pre jeho múdrosť mi napísal, že človek nemôže uniknúť pôsobeniu termodynamických zákonov. Do každého systému je sústavne treba dodávať energiu, inak sa rozpadne. Čím je zložitejší a pokročilejší, tak tým skôr upadá. Presne to je aj s človekom. Treba stále venovať čas a energiu na sebazdokonaľovanie. Ak sa to zanedbá, nasleduje úpadok a rozpad. Staroba je to isté. Človek sa drží, kým mu stačí energia. Tak rozmýšľam ako nadviazať na tieto múdre myšlienky.

Čo sa týka staroby, podľa môjho známeho psychiatra, staroba na druhej strane nie je len vyčerpaním energie, je to zabudovaný mechanizmus limitovanej možnosti obnovy štruktúry. Dá sa povedať, že smrť je votkaná priamo do základných biochemických procesov bunky, a tým tkaniva a organizmu ako celku. Mechanizmus v podstate zaisťuje, že počet cyklov delenia buniek nie je nekonečný, ale je limitovaný od istého počtu cyklov.

Tá živočíšna, bunková energia sa obnovuje jedlom, pitím – tučnieme. Potom toto bytie tela mení naša hlava /vedomie, nevedomie/ na psychickú energiu, ktorá môže byť zlá /vojna/ alebo dobrá /pomoc druhým/. O tom rozhodujú naše regulačné mechanizmy hlave, mozgu. Ubúda pozitívnej energie /optimizmus, nádej, radosť, láska / a pribúda negatívnej energie /zlosť, agresia/.

Ako mi napísal pán profesor Miron Zelina, Entropia ega vedie k prechodu ID do myslenia, cítenia a správania. ID je sféra nevedomia /Freud, Jung/, kde sídlia pudy, ako pud po moci, sexuálny pud. Cogito ergo sum išlo podľa neho na dovolenku. Možno sa vráti, ale táto nádej akosi umiera.

Otázkou je, čo s tým. Podľa môjho názoru, zlepšovanie samého seba – sebazdokonaľovanie – je asi to najpodstatnejšie. Lebo zvyšuje šancu prežiť nám samotným aj našim blízkym a potomkom.

Problém je v tom, že je to energetická a časovo nenásytná priepasť. Napriek tomu, my musíme energiu získavať úsilím, aby sme naše vlastné komplexné telá udržali.

Dušan Piršel

Ešte slovo k starobe. Je dobré vedieť, že život má svoj koniec, dáva to hĺbku veciam, ktoré robíme.
Staroba nie je len čoraz náročnejšie udržiavanie existencie v „zhumpľovanom tele“. Zisťujeme, že nežijeme len za seba, ako nám to aj sprostredkuje ľudová múdrosť z rozprávky o Červenej čiapočke. A tak sa nedajme zožrať vlkovi, lebo kým nezožerie nás, nebude môcť zožrať ani naše vnúčatá.