Vianoce vnímame ako synonymum pokoja, mieru a pohody. Slovo „revolúcia“ sa v tomto kontexte môže javiť ako nepatričný protiklad.
No keď sa objektívne pozrieme na históriu náboženstiev, musíme pripustiť, že kresťanstvo, symbolizované aj Vianocami, bolo revolúciou vo vtedajších náboženských svetonázoroch.
Revolúciu, ako spoločenský jav, si obvykle predstavujeme na pozadí veľkého chaosu s násilnosťami, s účasťou mnohých ľudí, ako udalosť, ktorá dôkladne a nadobro rozvracia spoločenské pomery. No z histórií revolúcií tiež vieme, že revolúcie „požierajú svoje deti“ a našli by sme veľmi málo príkladov násilných revolúcií, ktoré sa v historicky krátkom čase nepreklopili späť a ich výsledky vytrvali dlho. Ako hojdačka na detskom ihrisku, ktorú prudko strčíme na jednu stranu, až vyletí vysoko. Vzápätí sa však musíme uhnúť, lebo minimálne modrina by bola istá.
Vianoce sú symbolom nenásilnej revolúcie, revolúcie svetonázoru, ktorá síce tiež „zožrala niektoré svoje deti“, ale jej výsledky vytrvali dodnes. V histórii je viacero víťazných revolúcií, ktoré zrejme prebiehali bez násilia a chaosu, pomerne dlhý čas, ale ich výsledky pociťujeme dodnes. Väčšina z nich bola v oblasti hospodárstva, kultúry, znalostí, svetonázoru…
K Vianociam si obvykle navzájom prajeme aj pokoj a pohodu. Ale to vôbec nemusí znamenať pasivitu a nedvižnosť ducha. Stíšenie každodenného pracovného ruchu a vypnutie ustavičnej sprchy nevyžiadaných informácií, môže byť časom, kedy sa môžeme venovať sebe, svojim záujmom a pozrieť sa na svoj život a životy svojich blízkych z inej perspektívy. Menej prchavej, skôr celoživotnej…
a odvážim sa napísať aj – revolučnej.
Veď jediná revolúcia, ktorej výsledky budú trvalé a ktorá ani pre nikoho nemusí znamenať nutné násilie, je revolúcia, ktorá sa udeje v našom vnútri.
Pridaj komentár