Dnešná doba tlačí ťažko trpiacich ľudí mimo zdravotníctva, mimo záujmu lekárov, mimo záujmu zdravotných poisťovní. Tlačí ich do sociálnej eutanázie, alebo inej eutanázie. Vidíme, že dnešné zdravotnícke systémy, bohužiaľ aj zdravotnícky systém na Slovensku to poznačilo, a to veľmi citeľne. Ťažko chorí, ktorí vlastne sú zrazu odkázaní na pomoc druhých, zriedka pociťujú empatiu a skutočnú ochotu, aby im niekto pomáhal pri znášaní ich chronického stavu.
Ekonómia peňazí je vyššou prioritou a cez ňu sa zdravotnícke systémy stávajú neľudskými. Človek, ktorý už je sedem, niekedy už štyri dní v nemocnici, už je nežiadúci, už musí ísť preč, pretože tá posteľ musí „zarábať“. Bohužiaľ to vidíme aj na Slovensku veľmi často. A pritom vieme, že rozsiahle finančné smerujú vlastne mimo zdravotníctva. To sú do neba volajúce hriechy proti človeku, proti základnému milosrdenstvu. A poznačuje to aj dnešnú medicínu, teda nielen zdravotnícku starostlivosť a zdravotnícke systémy, ale samotnú medicínu to veľmi deformuje, robí to medicínu neľudskou.
Medicína ako keby zabudla, na čo vlastne je vytvorená a čomu a komu má slúžiť. Má slúžiť človeku, má slúžiť jeho zdraviu, ale má sa aj o človeka starať. Nielen sa snažiť tváriť, že všetko vylieči a všetko zvládne. Ale práve v tých chvíľach, keď človek je zranený, nahý, chudobný, bezperspektívny, umierajúci, práve vtedy má medicína a zdravotníctvo prísť a pomôcť, a neopustiť toho človeka, byť pri ňom, uľahčiť mu utrpenie, uľahčiť mu tie chvíle, pridať k jeho dôstojnosti, ktorá je tak často šliapaná práve v našich nemocniciach.
Okrem nemocníc druhou veľkou oblasťou, ktorá je výzvou na uľahčenie situácie starých ľudí, je otázka pomoci rodinám.
Rodina, ktorá má ťažko chorého človeka, starého človeka, je v našich podmienkach na Slovensku často opustená, často je bez pomoci, často je na hranici prežitia – finančne, ale i fyzicky – a v týchto veciach je mimoriadna úloha, mimoriadna výzva, mimoriadne pozvanie aj pre cirkvi na Slovensku. Nie aby nahrádzali to, čo má robiť štát a čo majú zabezpečiť zdravotné poisťovne, ale aby poľudšťovali tú zdravotnú starostlivosť, aby prinášali impulzy, aby prinášali nové možnosti.
Cirkev sa, chvála Bohu, už viacero desaťročí – odkedy prišla sloboda na Slovensko – sa zaujíma, sa angažuje, pracuje. Sú to hospice, sú to mobilné hospice, sú to domy pre ťažko chorých, doliečovacie zariadenie, sú to dokonca kresťanské nemocnice. Bohužiaľ, ich je zatiaľ na Slovensku málo. Sú to nemocnice, kde sa spája medicínska veda a kde sa spája srdce, kde sa spája duša. Sú to nemocnice, ktoré majú ducha; ktoré sa venujú všetkým oblastiam trpiaceho človeka, jeho potrebám zdravotným alebo fyzickým, sociálnym, psychologickým, ale aj spirituálnym, duchovným.
Len že tie duchovné potreby to je jedna štvrtina minimálne celej zdravotnej starostlivosti. Keď chýba, chýba jedna štvrtina zdravotnej starostlivosti! Duchovné potreby, spirituálne, majú aj ateisti, ktorí o sebe hovoria, že sú ateisti; má ich každý človek: mať zmysel života, rozumieť svojmu utrpeniu, ktoré sa niekedy nedá porozumieť, niekedy sa nedá pochopiť, je tajomstvom. Mať pri sebe človeka, ktorý by vás mal rád, ktorý vás prijíma – to sú duchovné potreby.
Preto je veľmi dôležité vkladať dobrého ducha do medicíny, do zdravotníctva a aby ho prinášala práve tým, ktorí najviac na to čakajú; tým chudobným, tým opusteným; tým, ktorí nič neznamenajú, ktorí sa už nevedia ani poďakovať; tým, ktorí sú obraní tou chorobu, starobou o to posledné a skutočne už sú len, akoby len na starosti tým ostatným.
Nemyslime len na tých mladých, úspešných, bohatých a zdravých.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
V súvislosti s touto témou zastáva rozum stáť nad aktuálnou progresívnou témou „počúvajme mladých“. Vari sme ich v posledných desaťročiach počúvali málo? Vari sme nevolili v referende vstup do EÚ kvôli nim a ich budúcnosti? Vari sme práve kvôli nim neopustili naše metódy vzdelávania a neprevzali tie západné? Veď kvôli nim sme zrušili napríklad aj povinnú vojenskú službu, kvôli nim sa učíme oslovovať ich divnými zámenami a trpíme ich adolescentnú hrubosť a „nevycválanosť“. A aký je výsledok? Oceňujú to, či žiadajú čoraz viac?
Kedy chcú počúvať oni nás? Keď tu už nebudeme? Budú lietať do Himalájí vyvolávať našich duchov?
Karma je neúprosná, vráti sa im to. Ak sa za celý život nič nenaučia, tak aj to nám budú mať za zlé a považovať to za našu „pomstu“. 🙂
