Vladimír Žuffa – stelesnenie podnikavosti, odvahy a dôvtipu
Marián Moravčík
·
4–5 minúty
Moje prvé stretnutie s dielom Vladimíra Žuffu bolo cez knižku Podnik – živý organizmus, ktorú napísal v rokoch 1938 – 40, keď pôsobil ako riaditeľ tlačiarne v Žiline. V tejto knižke veľmi podrobnými lekárskymi analógiami popísal, ako má fungovať zdravá firma rovnako ako zdravé ľudské telo.
Verím, že s touto pozoruhodnou knižkou vás najlepšie zoznámim citáciou niekoľkých vybraných pasáží:
Podobne, ako je možné podnik prirovnať k najkomplikovanejšiemu organizmu človeka, celkom tak možno prirovnať menší podnik k organizmu primerane nižšieho tvora, postupne až primárnu symbiózu niekoľkobunkového živočícha, a napokon najmenšieho remeselníka, ktorý si robí všetko sám, k jednobunkovému životu bez žiadnej špecializácie, lebo si sám vykonáva všetky životné úlohy.
Porovnaním povinností funkcionárov a zamestnancov podniku s úlohou a výkonom orgánov ľudského tela, rád by som u každého vzbudil prvý a najdôležitejší predpoklad úspechu: pocit zodpovednosti. Pocit zodpovednosti a osobná zodpovednosť sama je alfou a omegou každej úspešnej práce.
Náš, čo ako malý národ, je talentovaný, húževnatý a schopný aj najtvrdšieho života. Jeho schopnosti v hospodárskom živote neboli dosiaľ usmernené a primerane využité. Je povinnosťou nás všetkých, aby sme to umožnili a urýchlili. Nesmieme ho strašiť, že sme malí a že sa podľa toho musíme zariadiť, ale naopak, musíme ho vyburcovať a vychovať k tomu, aby sa neuspokojil s úrovňou, na ktorej je dnes, ale aby všetky svoje schopnosti, snahy a možnosti skoncentroval na neustály a čím rýchlejší vývin. Želal by som svojmu národu, aby každý jeho podnikavý občan chcel stvoriť veľký podnik. I keď sme dnes malý a dozaista aj chudobný národ, pokladám za škodlivé a trestné predstavovať našu situáciu, ako by sme sa už museli zariadiť tak, že i v budúcnosti budeme trvale len samí malí ľudia. Naopak! Všetkých musíme naočkovať nezlomnou túžbou, vypracúvať sa neustále na väčších a významnejších. Veľmi cenná časopisecká a knižná literatúra Baťova cieľavedome a neprestajne poukazuje správne na to, že pri pevnej vôli, reálnou, vytrvalou, usilovnou a húževnatou prácou každá takáto túžba môže sa splniť a každý sa môže stať tým, čím chce byť.
My jednotlivci umierame, ak chceme pri zdravom živote udržať naše potomstvo, svoje vedomosti nesmieme brať so sebou do hrobu. Všetko najlepšie, čo sme v tomto ohľade nazbierali v celom našom živote, musí dediť po nás celý národ, aby to mohol čo najvýdatnejšie využiť pre seba. Najviac tým poslúžime zdokonaleniu mládeže, ktorá je určená na to, aby po nás prevzala všetky naše úlohy.
Ozaj schopných organizátorov v dostatočnom počte môže mať len ten národ, ktorý poskytuje dlhoročné možnosti praktickej výchovy s dlhodobou tradíciou vštepovania základných podmienok úspešnej práce už od útleho veku každého jednotlivca, a to v miere primeranej jeho schopnostiam a nadaniam. Takýto národ sa nepomerne viac priblíži vlastnostiam a tajnostiam organického života, lebo si veľkou mierou zvyšuje počet tých, ktorí si sami nadobúdajú presvedčenia, že síce človek je stvorený pre individualistický život, ale že tento individualizmus musí byť krajne disciplinovaný, no nielen vonkajším násilím, ale spontánnym vnútorným imperatívom. Nedisciplinovaný individualizmus je nanajvýš samovoľný, podlieha prírodou vštepenému egoizmu a nadobudnutím tzv. vonkajšej inteligencie naučí sa všetky zákony, ktoré usmerňujú sociálny život, využívať nie v intenciách ich pravého sociálneho poslania, ale výlučne podľa ich vhodnosti pre jeho vlastný, osobný záujem. Keď sa mu jeden nehodí, hľadá druhý, tretí, štvrtý, pokiaľ nenájde taký, ktorý mu najviac vyhovuje, aby ho potom so všetkou vervou a bezohľadnosťou uplatňoval v prospech seba. Takí „inteligenti“ sa stávajú tak pre národnú, ako i pre ľudskú pospolitosť elementom rušivým, ba i deštruktívnym a nebezpečným.
Náš národ je talentovaný a práceschopný. Okrem iného dokazuje to i veľký počet tých našincov, ktorí si za hranicami získali často i svetovú povesť. Prečo sa nemohli uplatniť u nás doma, aspoň pokiaľ im to neznemožnilo násilie cudzích záujmov? Na mnohé takéto otázky sa mi dostalo odpovede: Pri väčšine priemerných ľudí bol tomu na vine nedostatok práce doma. Pri mnohých ľuďoch, najmä schopných, bola iná príčina: z veľkej časti sme ich vyštvali my sami…
…veľmi výdatná príčina, prečo sa našinci, aj ozaj schopní ľudia, nevedeli uplatniť u nás doma, je až príliš radikálne uplatňovanie sa do dôsledkov známeho výroku: „Nik nemôže byť doma prorokom“. Výdatnou mierou sa to ešte stupňovalo neobjektívnou kritikou, ktorá vyzdvihuje len nedokonalosti, bez ohľadu na ich pomer k stránkam ozaj hodnotným. Produktívny človek v praxi i umení, potrebuje posilu, povzbudenie a uistenie, že nie je celkom bezcenným človekom. Koľko pozitívnej a azda vynikajúcej tvorby vyšlo nazmar v dôsledku všetko ubíjajúcej kritiky? Koľko cenných ľudí sme už takýmto spôsobom znevážili a koľko vyslovených talentov vopred ubili? Každý človek, ktorého pozitívna a objektívna hodnota sa priamo alebo nepriamo znehodnocuje, alebo úmyselne zamlčuje, musí buď klesať, buď utiecť ta, kde sa mu otvoria dvere pre uplatnenie. Kým si neusporiadame vnútorné pomery, týchto vysokohodnotných členov nášho národa neprivábime nazad do vlasti.
Táto knižka, hoci ju odborní ekonómovia sporadicky citujú až v dnešných časoch, je inšpiratívna svojim celostným prístupom. Žiadna časť „ekonomického organizmu“ nie je zbytočná tak, ako nie je zbytočný žiadny ľudský orgán. Aj pre ekonomické organizmy je na prežitie najdôležitejšia homeostáza a rovnováha. Ak sa telesné médium (analogicky peniaze) hromadí len v jednom orgáne, vždy to skončí chorobou, podobne nadmerný rast a prosperita niektorých buniek a tkanív môže byť pre celok zhubná. Vo viacbunkových organizmoch žiadna bunka nežije len sama pre seba. Každá bunka má určité funkcie, ktoré slúžia aj iným bunkám alebo celku. Okrem… rakovinových buniek. Súčasná ideológia liberálneho individualizmu je ako nákaza (vírus), ktorá mení zdravé bunky na rakovinové a je schopná celý organizmus (ľudstvo) zničiť.
Pridaj komentár